Vladimír Iljič Lenin: Co dělat? (Palčivé otázky našeho hnutí) 1. část

Podrobnosti

Vytvořeno 4. 4. 2006

Twitter

Predslov

Táto brožúra mala pódia pôvodného autorovho plánu podrobne rozvinúť myšlienky vyslovené v článku Čím začať? (Iskra², č. 4, máj 1901)*. (* Pozri Zohrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 21 — 34. Red.) Najprv sa teda musíme čitateľovi ospravedlniť, že tak neskoro plníme sľub, ktorý sme v tomto článku dali (a ktorý sme opakovali v odpovediach na mnohé súkromné otázky a listy). Jednou z príčin tohto oneskorenia bol pokus zjednotiť všetky zahraničné sociálnodemokratické organizácie, urobený v júni minulého roku (1901)³. Bolo prirodzené, že sme čakali na výsledky tohto pokusu, lebo keby bol býval úspešný, bolo by možno potrebné vysvetľovať organizačné názory Iskry z trocha iného hľadiska, a v každom prípade by bol takýto úspešný pokus vzbudzoval nádej, že sa veľmi rýchlo skoncuje s existenciou dvoch smerov v ruskej sociálnej demokracii. Ako je čitateľovi známe, pokus sa skončil neúspechom, a ako sa pousilujeme dokázať ďalej, inak sa ani nemohol skončiť, keď sa Rabočeje Delo⁴ v 10.čísle znova obrátilo k ekonomizmu. Bolo absolútne nevyhnutné pustiť sa do rozhodného boja proti tomuto hmlistému a málo vyhranenému, no zato tým húževnatejšíemu smeru, ktorý je schopný obnovovať sa v najrozličnejších formách. So zreteľom na to sa pôvodný plán brožúry zmenil a podstatne rozšíril.
Hlavnou témou brožúry mali byť tri otázky nastolené v článku Čím začať?, a to: charakter a hlavný obsah našej politickej agitácie, naše organizačné úlohy a plán, ako vybudovať súčasne a z rozličných strán bojovú celoruskú organizáciu. O tieto otázky sa autor už dávno zaujíma a pokúšal sa rozobrať ich už v novinách Rabočaja Gazeta⁵ pri jednom z nevydarených pokusov o obnovenie týchto novín (pozri kapitolu V). Lenže autorov pôvodný úmysel obmedziť sa v brožúre na rozbor iba týchto troch otázok a vyložiť svoje názory pokiaí možno pozitívnou formou a pritom sa úpine alebo takmer úplne vyhnúť polemike sa vôbec nedal uskutočniť z dvoch príčin. Na jednej strane ekonomizmus prejavil oveľa väčšiu životaschopnosť, ako sme predpokladali (slovo „ekonomizmus" používame v širokom zmysle, ako sa vysvetlilo v 12.čísle Iskry [december 1901] v článku Diskusia s obhajcami ekonomizmu, kde sme vlastne načrtli konspekt brožúry, ktorú čitateľovi predkladáme*). Teraz je už nesporné, že rozdielne názory na riešenie týchto troch otázok možno vysvetliť oveľa viac zásadnou protikladnosťou dvoch smerov v ruskej sociálnej demokracii ako nezhodami v čiastkových otázkach. Na druhej strane nepochopenie, ktoré prejavujú ekonomisti v súvislosti s tým, ako fakticky uplatňujeme svoje názory v Iskre, jasne ukázalo, že často hovoríme doslova rozličnými jazykmi, že preto sa nemôžemena ničom dohodnúť, ak nezačneme ab ovo*(-od začiatku. Red.), a že sa musíme pokúsiť, aby sme si čo najpopulárnejšie a na čo najpočetnejších a najkonkrétnejších príkladoch systematicky „vyjasnili" so všetkými ekonomistami všetky zásadné body našich nezhôd. Preto som sa rozhodol, že sa pokúsim to „vyjasniť", i ked som si plne uvedomil, že tým veľmi narastie rozsah brožúry a zdrží sa jej vydanie, ale zároveň som nevidel nijakú inú možnosť, ako splniť sľub, ktorý som dal v článku Čím začať?. Okrem toho, že sa ospravedlňujem za oneskorenie, musím sa ešte ospravedlniť za veľké nedostatky v li­terárnom spracovaní brožúry: musel som sa pri práci veľmi ponáhľať a navyše ma od nej odvádzali všelijaké iné povinnosti.
Rozbor spomenutých troch otázok je — tak ako pôvodne — hlavnou témou brožúry, ale začať som. musel dvoma všeobecnejšími otázkami: prečo také "nevinné" a „prirodzené" heslo ako „sloboda kritiky" je pre nás naozajstnou výzvou do boja? Prečo sa nemô­žeme dohodnúť ani o základnej otázke, čo je úlohou sociálnej demokracie vo vzťahu k živelnému masovému hnutiu? Ďalej, výklad názorov na charakter a obsah politickej agitácie sa zmenil na vysvetľovanie rozdielu medzi tradeunionistickou a sociálnodemokratickou poli­tikou, kým výklad názorov na organizačné úlohy zasa na vysvetľovanie rozdielu medzi príštipkárstvom, ktoré vyhovuje ekonomistom, a organizáciou revolucionárov, ktorá je podľa nášho názoru nevyhnutná. A na "pláne" celoruských politických novín trvám tým viac, čím neodôvodnenejšie námietky odzneli proti nemu a čím menej odpovedí k podstate veci som dostal na otázku vyslovenú v článku Čím začať?, ako by sme sa mohli pustiť súčasne zo všetkých strán do budovania organizácie, ktorú potrebujeme. Napokon v záverečnej časti brožúry by som chcel ukázať, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, aby sme zabránili úplnému rozchodu s ekonomistami, lenže ten bol neodvratný; — že Rabočeje Delo nadobudlo osobitný, ak chcete „historický" význam tým, že najúplnejšie a najvýraz­nejšie vyjadrilo nie dôsledný ekonomizmus, ale roz­trieštenosť a zmätok, ktoré sa stali charakteristickou Črtou celého obdobia v dejinách ruskej sociálnej demokracie; — že aj polemika s časopisom Rabočeje Delo, na prvý pohľad privermi podrobná, má význam preto, lebo nemôžeme ísť dopredu, ak s týmto obdobím definitívne neskoncujeme.

N.Lenin

Vo februári 1902

I. Dogmatizmus a ,,sloboda kritiky"
a) Čo znamená "sloboda kritiky"?
b) Noví obhajcovia "slobody kritiky"
c) Kritika v Rusku
d) Engels o význame teoretického boja

II. Živelnosť más a uvedomelosť sociálnej demokracie
a) Začiatok živelného rozmachu
b) Skláňame sa pred živelnosťou. Rabočaja Mysl
c) "Skupina samooslobodenia" a Rabočeje Delo.

III. Tradeunionistická a sociálnodemokratická politika
a) Politická agitácia a ako ju ekonomisti zužujú .
b) Rozprávanie o tom, ako Martynov prehĺbil Plechanova
c) Politické odhalenia a "výchova k revolučnej aktivite"
d) Čo má ekonomizmus spoločné s terorizmom?
e) Robotnícka trieda ako predný bojovník za demokraciu
f) Ešte raz "osočovatelia", ešte raz "mystifikátori"

IV. Príštipkárstvo ekonomistov a organizácia revolucionárov
a) Čo je príštipkárstvo?
b) Príštipkárstvo a ekonomizmus
c) Organizácia robotníkov a organizácia revolucionárov
d) Rozsah organizačnej práce
e) "Sprisahanecká" organizácia a "demokratizmus"
f) Miestna a celoruská práca

V. "Plán" celoruských politických novín
a) Kto sa urazil pre článok Čím začať?
b) Môžu byť noviny kolektívnym organizátorom?
c) Aký typ organizácie potrebujeme?

Záver

I. Dogmatizmus a .„sloboda kritiky'

a) Čo znamená „sloboda kritiky“?

„Sloboda kritiky" je dnes nesporne najmódnejšie heslo a čoraz častejšie sa používa v polemikách medzi socia­listami a demokratmi všetkých krajín. V prvej chvíli si ťažko možno predstaviť niečo čudnejšie ako to, keď sa jedna z polemizujúcich strán slávnostne odvoláva na slobodu kritiky. Ozvali sa azda v pokrokových stranách hlasy proti tomu ústavnému zákonu väčšiny európskych krajín, ktorý zaručuje slobodu vedy a vedeckého báda­nia? „Tu nie je čosi v poriadku!" — musí si povedať každý nezaujatý človek, ktorý počul toto módne heslo na každom kroku, ale ešte nepochopil, v čom je podstata názorových nezhôd medzi polemizujúcimi. „Toto heslo je zrejme jedným z tých konvenčných slovíčok, ktoré sa podobne ako prezývky dlhým používaním tak vžijú, že sa stanú takmer vlastnými menami."

Veď pre nikoho nie je tajomstvom, že sa v súčasnej medzinárodnej* sociálnej demokracii utvorili dva smery, medzi ktorými sa boj raz rozhára a vzbíka jasným plameňom, raz utícha a tlie pod popolom sugestívnych „rezolúcií o prímerí". V čom tkvie „nový" smer, ktorý sa „kriticky" stavia k „starému, dogmatickému" marxiz­mu, to dosť jasne povedal Bernstein a ukázal Millerand.

Sociálna demokracia sa má premeniť zo strany sociál­nej revolúcie na demokratickú stranu sociálnych reforiem. Túto politickú požiadavku podoprel Bernstein celou batériou dosť dobre zladených „nových" argu­mentov a úvah. Popierala sa možnosť vedecky zdôvodniť socializmus a dokázať jeho nevyhnutnosť a neodvratnosť z hľadiska materialistického chápania dejín; popieral sa fakt, že rastie bieda a proletarizácia a že sa zostrujú kapitalistické protirečenia; vyhlasovalo sa, že sám pojem „konečného cieľa" je neudržateľný a abso­lútne sa zavrhovala myšlienka diktatúry proletariátu; popieral sa zásadný protiklad medzí liberalizmom a socializmom; zavrhovala sa teória triedneho boja, ktorá sa vraj nedá uplatniť v dôsledne demokratickej spoločnosti spravovanej podľa vôle väčšiny atď.

* Mimochodom. V dejinách moderného socializmu je to takmer jedinečný a svojho druhu mimoriadne potešiteľný jav, že sa spor medzi rozličnými smermi v socialistickom hnutí zmenil prvý raz z národného sporu na medzinárodný. Spory medzi lassallovcami a eisenašanmi8, medzi guesdovcami a posibilistami7, medzi fabianovcami a sociálnymi demokratmi8, medzi narodovoľovcami9 a sociálnymi demokratmi boli spormi čisto národnými, odzrkadľo­vali čisto národné osobitosti, prebiehali, aby som tak povedal, v rozličných' polohách. Dnes (teraz to už jasne vidieť) anglickí fabianovci, francúzski ministerialisti, nemeckí bernsteinovci10 a ruskí kritici sú jedna rodina, všetci sa navzájom vychvaľujú, učia sa jeden od druhého a spoločne broja proti „dogmatickému" marxizmu. V tejto prvej, naozaj medzinárodnej zrážke so socia­listickým oportunizmom medzinárodná revolučná sociálna demo­kracia možno natoľko zosilnie, že skoncuje s politickou reakciou, ktorá v Európe už dávno vládne.



Takto požiadavku rozhodného obratu od revolučnej sociálnej demokracie k buržoáznemu sociálreformátorstvu sprevádzal nie menej rozhodný obrat k buržoáznej kritike všetkých základných ideí marxizmu. A keďže sa táto kritika marxizmu už dávno viedla tak z poli­tickej tribúny, ako aj z univerzitnej katedry, tak v zápla­ve brožúr, ako aj v celom rade učených traktátov, keďže všetka dospievajúca mládež vzdelaných tried sa po celé desaťročia sústavne vychovávala v duchu tejto kritiky — nie div, že „nový kritický" smer v sociálnej demokracii sa vynoril akosi odrazu a v úplne hotovej podobe ako Minerva, ktorá vystúpila z Jupiterovej hlavy11. Po obsahovej stránke sa tento smer nemusel vyvíjať a formovať: bol prenesený z buržoáznej literatúry rovno do socialistickej.

Ďalej. Ak Bernsteinova teoretická kritika a jeho politické ašpirácie boli niekomu ešte nejasné, Francúzi sa postarali o názorné demonštrovanie „novej metódy". Francúzsko sa ani tentoraz nespreneverilo svojej dávnej povesti „krajiny, kde sa dejinné triedne boje viac než kdekoľvek inde vybojúvaíi vždy až do rozhodnutia" (Engels, z predslovu k Marxovmu spisu Der 18 Brumaire)12. Francúzski socialisti sa nepustili do teoretizovania, ale hneď začali konať; demokraticky vyspelejšie politické podmienky vo Francúzsku im umožnili, aby hneď prešli k „praktickému bernsteinovstvu" so všetkými jeho dôsledkami. Skvelý príklad takéhoto uplatnenia bernsteinovstva v praxi predviedol Millerand — veď nie bez príčiny ho Bernstein i Vollmar začali tak horlivo obhajovať a vychvaľovať! Naozaj, ak je sociálna demokracia v podstate len a len stranou reforiem a musí mať odvahu otvorene si to priznať, potom socialista nielenže má právo vstúpiť do buržoáznej vlády, ale musí sa dokonca o to vždy usilovať. Ak demokracia v podstate znamená odstránenie triednej nadvlády, prečo by socialistický minister neoslňoval celý buržoázny svet rečami o triednej spolupráci? Prečo by nebol mal ostať vo vláde dokonca i vtedy, keď žandári vraždili robotníkov, čím sa stý a tisíci raz prejavil skutočný charakter demokratickej triednej spolupráce? Prečo by sa nebol mal osobne zúčastniť na vítaní cára, pre ktorého francúzski socialisti nemajú teraz iné pomenovanie ako hrdina šibenice} korbáča a vyhnanstva (knouteur, pendeur et déportateur) ? A odmenou za toto nekonečné poníženie a zneuctenie socializmu pred celým svetom, za demoralizáciu socialistického uvedomenia robotníc­kych más - tejto jedinej základne, ktorá nám môže zabezpečiť víťazstvo, - odmenou za to majú byť veľkohubé plány úbohých reforiem, úbohých natoľko, že sa dalo viac vymôcť aj od buržoáznych vlád!

Kto nezatvára naschvál oči, musí vidieť, že nový „kritický" smer v socializme nie je nič iné ako nová odroda oportunizmu. A ak nebudeme posudzovať ľudí pódia krásnych šiat, do ktorých sa sami obliekli, ani podľa efektného mena, ktoré si sami dali, ale podlá toho, ako konajú a čo v skutočností propagujú, potom bude jasné, že „sloboda kritiky" je sloboda oportunistického smeru v sociálnej demokracii, sloboda robiť zo sociálnej demokracie demokratickú stranu reforiem, sloboda vnášať buržoázne myšlienky a buržoázne prvky do socializmu. Sloboda je veľké slovo, ale pod zástavou slobody priemyselného podnikania sa viedli naj lúpežnej šie vojny, pod zástavou slobody práce okrádali pracujúcich. Takú istú vnútornú lož obsahujú slová „sloboda kritiky" v tom zmysle, v akom sa používajú aj dnes. Ľudia, ktorí sú naozaj presvedčení, že obohatili vedu, by ne­žiadali slobodu nových názorov popri starých, ale nahradenie starých názorov novými. Ale dnešné vykrikovanie: „Nech žije sloboda kritiky!" priveľmi pripo­mína bájku o prázdnom sude.* (* Narážka na Krylovovu bájku Dva sudy. Slov. red.)

Ideme v zomknutej skupinke po strmej a namáhavej ceste a pevne sa držíme za ruky. Nepriatelia nás obkľúčili zo všetkých strán a takmer stále musíme kráčať pod ich paľbou. Zjednotili sme sa na základe slobodne prijatého rozhodnutia práve preto, aby sme bojovali proti nepriateľom, a nie aby sme uviazli v su­sednom močiari, ktorého obyvatelia nám od samého začiatku vyčítali, že sme sa oddelili do osobitnej skupiny a zvolili sme si cestu boja, a nie cestu zmierenia. A tu niektorí z nás začínajú volať: Poďme do toho močiara! - No keď im dohovárame, namietajú: Akí ste vy len zaostalci! A že sa nehanbíte upierať nám slobodu volať vás na lepšiu cestu! - Ó áno, páni, máte slobodu nielen volať, ale aj ísť, kde sa vám páči, hoci aj do močiara; dokonca si myslíme, že vaše pravé miesto je práve v tom močiari, a sme ochotní pomôcť vám zo všetkých síl, aby ste sa ta dostali. Nám však nechajte voľné ruky, nevešajte sa na nás a nešpiňte veľké slovo sloboda, lebo aj my máme „slobodu" ísť, kde chceme, slobodu bojovať nielen proti močiaru, ale aj proti tým, čo k močiaru bočia!

b) Noví obhajcovia „slobody kritiky"

A práve toto heslo („sloboda kritiky") celkom nedávno slávnostne vyhlásilo Rabočeje Delo (č. 10), orgán zahraničného Zväzu ruských sociálnych demokratov13, a to nie ako teoretický postulát, lež ako politickú požiadavku, ako odpoveď na otázku: „Možno zjednotiť sociálnodemokratické organizácie pôsobiace v cudzi­ne?" — „Aby sa dosiahlo trvalé zjednotenie, je potrebná sloboda kritiky" (s. 36). Z tohto vyhlásenia vyplývajú dva úplne jasné závery:

1. Rabočeje Delo berie pod ochranu oportunistický smer v medzinárodnej sociálnej demokracii vôbec;

2. Rabočeje Delo žiada slobodu oportunizmu v ruskej sociálnej demokracii. Rozoberme si tieto závery.

Časopisu Rabočeje Delo sa „najmä" nepáči, že „Iskra a Zaria14 s obľubou predpovedajú rozkol medzi Horou a Girondou15 medzinárodnej sociálnej demokra­cie".*

„Reči o Hore a Gironde v sociálnej demokracii," píše redaktor časopisu Rabočeje Delo B. Kričevskij, „sa nám celkove zdajú povrchnou historickou analógiou, ktorá znie veľmi čudne z úst marxistu: Hora a Gironda nereprezentovali rozličné temperamenty alebo myšlienkové smery, ako by sa to mohlo zdať historikom-ideológom, ale rozličné triedy alebo vrstvy — strednú buržoáziu na jednej strane a maloburžoáziu s proletariátom na strane druhej. V dnešnom socialistickom hnutí sa väak triedne záujmy nedostáva­jú do konfliktu; celé toto hnutie vo všetkých (podčiarkol B. K.) svojich obmenách vrátane najzarytejších bernsteinovcov stojí na stanovisku triednych záujmov proletariátu, jeho triedneho boja za politické a hospodárske oslobodenie" (s. 32 — 33).

* Dva smery y revolučnom proletariáte (revolučný a oportu­nistický) sa porovnávali s dvoma smermi v revolučnej buržoázii 18. storočia (jakobínskym — Horou a girondistickým) v úvodníku 2. čísla Iskry (február 1901). Autorom tohto článku je Plechanov. O „jakobínstve" v ruskej sociálnej demokracii doteraz veľmi radi hovoria kadeti, faezzaglavovci16 a menševici. Ale o tonij ako Ple­chanov prvý raz použil tento pojem proti pravému krídlu sociálnej demokracie, o tom teraz radšej mlčia alebo... na to zabúdajú. (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red.)



Smelé tvrdenie! Nepočul azda B. Kričevskij o dávno zistenom fakte, že bernsteinovstvo sa tak rýchlo rozšírilo práve pod vplyvom širokej účasti vrstvy „akademikov" na socialistickom hnutí v ostatných rokoch? A hlavne: čím odôvodňuje náš autor svoj názor, že aj „najzarytejší bernsteinovci" stoja na stanovisku triedneho boja za politické a hospodárske oslobodenie proletariátu? To sa nevie. Energickú obhajobu najzarytejších bernsteinov­cov nepodopiera autor absolútne nijakými argumentmi a dôkazmi. Iste si myslí, že ak opakuje to, čo hovoria o sebe aj tí najzarytejší bernsteinovci, potom už nemusí svoje tvrdenie dokazovať. Možno si však predstaviť niečo „povrchnejšie", ako je posudzovanie celého smeru podľa toho, čo hovoria sami o sebe predstavitelia tohto smeru? Možno si predstaviť niečo povrchnejšie, ako je nasledujúca „kázeň" o dvoch odlišných, ba do­konca diametrálne protikladných typoch alebo cestách vývinu strany (Rabočeje Delo, s. 34-35)? Nemeckí sociálni demokrati vraj uznávajú úplnú slobodu kritiky, ale Francúzi ju neuznávajú, a práve ich príklad ukazuje celú „škodlivosť netolerantnosti".

Práve príklad B. Kričevského - odpovedáme na to my - ukazuje, že niekedy sa vydávajú za marxistov ľudia, ktorí pozerajú na dejiny doslova „podľa Ilovajského". Aby sme objasnili jednotnosť nemeckej a roz­trieštenosť francúzskej socialistickej strany, nemusíme sa vonkoncom prehrabávať v osobitostiach dejín tej-ktorej krajiny, porovnávať podmienky vojenského poloabsolutizmu a republikánskeho parlamentarizmu, rozoberať následky Komúny a mimoriadneho zákona proti socialistom17, porovnávať hospodárske pomery a hospo­dársky vývin, spomínať, ako bol „bezpríkladný rast nemeckej sociálnej demokracie" sprevádzaný energic­kým bojom, ktorý nemá v dejinách socializmu obdoby, nielen proti teoretickým (Miilberger, Duhring*, katedroví socialisti20), ale aj proti taktickým omylom (Lassalle) a i. a i. To všetko je zbytočné! Francúzi sa hádajú, lebo sú netolerantní, Nemci sú jednotní, lebo sú spôsobní chlapci.



* Keď sa Engels pustil do Duehringa, ku ktorého názorom sa prikláňalo pomerne veľa predstaviteľov nemeckej sociálnej demokracie; zosypali sa naňho výčitky — dokonca i verejne na zjazde strany —, že je krutý, netolerantný, v polemike nesúdružský a pod. Most s ďalšími súdruhmi navrhol (na zjazde roku 187718), aby sa Engelsove články vo Vorwärtse19 ďalej neuverejňovali, lebo „prevažnú väčšinu čitateľov nezaujímajú", a Vahlteich vyhlásil, že uverejnenie týchto článkov strane veľmi uškodilo, že aj Duehring preukázal služby sociálnej demokracii: „V záujme strany musíme využívať všetkých ľudí, a ak profesori medzi sebou polemizujú, potom Vorwärts vonkoncom nie je vhodné miesto na takéto spory" (Vorwärts, č. 65 zo 6. júna 1877). Ako vidíte, aj to je príklad obrany „slobody kritiky", a našim legálnym kritikom a nelegálnym oportunistom, ktorí sa tak radi odvolávajú na príklad Nemcov, by nezaškodilo, keby sa nad týmto príkladom zamysleli! * Nozdrev — postava z Gogoľovho románu Mŕtve duše. Gogoľ ho v románe nazýva „historickým" človekom, lebo všade, kde pri­šiel, vyvolával „histórie" a škandály. Slov. red

.

A všimnite si, že touto jedinečnou hlbokomyseľnosťou „sa pochováva" fakt, ktorý úplne vyvracia obhajobu bernsteinovcov. Otázku, či bernsteinovci stoja na sta­novisku triedneho boja proletariátu, môže definitívne a raz navždy vyriešiť len historická skúsenosť. Teda najväčší význam má v tomto smere práve príklad Francúzska ako jedinej krajiny, kde sa bernsteinovci pokúsili postaviť sa na vlastné nohy za vrelého súhlasu svojich nemeckých kolegov (a Čiastočne aj ruských oportunistov: pórov. Rabočeje Delo, č. 2/3, s. 83-84). Poukazovanie na ,,netolerantnosť" Francúzov - okrem jeho „historického" (v nozdrevovskom* zmysle) význa­mu — je iba pokusom zastrieť podráždenými slovami veľmi nepríjemné fakty.

Ale B. Kričevskému a ostatným početným obhajcom „slobody kritiky" nemáme vôbec v úmysle darovať ani Nemcov. Ak „najzarytejších bernsteinovcov" ešte trpia v nemeckej strane, je to len potiaľ, pokiaľ sa podriaďujú tak hannoverskej rezolúcii, ktorá rozhodne odmietla Bernsteinove „opravy"21, ako aj lúbeckej rezolúcii, ktorá (napriek všetkej diplomatickosti) Bernsteina pria­mo vystríha22. Z hľadiska záujmov nemeckej strany je diskutabilné, nakoľko bola táto diplomatickosť vhod­ná, či by nebola bývala v tomto prípade lepšia dobrá škriepka ako zlý mier, slovom, možno sa rozchádzať v hodnotení účelnosti toho či oného spôsobu, ako od­mietnuť bernsteinovstvo, ale nemožno nevidieť skutoč­nosť, že nemecká strana bernsteinovstvo dva razy odmietla. Nazdávať sa preto, že príklad Nemcov potvr­dzuje tézu „najzarytejší bernsteinovci stoja na stano­visku triedneho boja proletariátu za jeho hospodárske a politické oslobodenie" — znamená vôbec nechápať to, čo sa deje pred očami všetkých.*

* Treba poznamenať, že pokiaľ ide o bernsteinovstvo v ne­meckej strane, Rabočeje Delo sa vždy obmedzovalo iba na zopako­vanie faktov, pričom sa úplne „zdržiavalo" ich vlastného hodno­tenia. Pozri napríklad v čísle 2/3, s. 66 o stuttgartskom zjazde23; všetky názorové nezhody sa zredukovali na „taktiku", a iba sa konštatuje, že obrovská väčšina je verná doterajšej revolučnej taktike. Alebo v čísle 4/5, na s. 25 a naši. sa len preberajú prejavy na hannoverskom zjazde a cituje sa Bebelova rezolúcia; výklad a kritika Bernsteinových názorov sa opäť (tak ako v Čísle 2/3) odložili „do osobitného článku". Je zaujímavé, že v čísle 4/5 na s. 33 čítame: „.. .s názormi, ktoré vyložil Bebel, súhlasí obrov­ská väčšina zjazdu" a trocha ďalej: „Dávid obhajoval Bernsteinove názory... Predovšetkým sa usiloval dokázať, že... Bernstein a jeho priatelia predsa len (šic!) stoja na stanovisku triedneho boja..." To bolo napísané v decembri 1899, ale v septembri 1901 Rabočeje Delo už asi prestalo veriť, že Bebel má pravdu, a opakuje Dávidov názor ako svoj vlastný!

Ale to nie je všetko. Rabočeje Delo žiada od ruskej sociálnej demokracie, ako sme už poznamenali, „slobodu kritiky" a obhajuje bernsteinovstvo. Zrejme sa muselo presvedčiť, že sa u nás našim „kritikom" a bernsteinovcom neprávom krivdilo. Lenže ktorým? Kto? Kde? Kedy? V čom vlastne spočívala neprávosť? O tom Rabo­čeje Delo mlčí a ani raz nespomína ani jedného ruského kritika a bernsteinovca! Neostáva nám nič iné, len si vybrať jeden z dvoch možných predpokladov. Alebo tým, komu sa neprávom krivdilo, nie je nikto iný ako samo Rabočeje Delo (o čom svedčí to, že sa v obidvoch článkoch v desiatom čísle hovorí len o krivdách, ktorých sa Zarja a Iskra dopustili na časopise Rabočeje Delo). Ako potom vysvetliť takú čudnú vec, že Rabočeje Delo, ktoré vždy tak tvrdošijne popieralo akúkoľvek solidár­nosť s bernsteinovstvom, nemohlo sa obhájiť a neprihovoriť sa aspoň slovíčkom za „najzarytejších bernsteinovcov" a za slobodu kritiky? Alebo sa neprávom ukrivdilo nejakým tretím osobám. Prečo sa potom o nich nehovorí?

Vidíme teda, že Rabočeje Delo sa ďalej hrá na skrý­vačku, na ktorú sa hralo (ako to ukážeme ďalej) hneď od svojho vzniku. A potom si všimnite, ako sa prvý raz fakticky použila vychvaľovaná „sloboda kritiky". V sku­točnosti od samého začiatku nielenže neobsahovala absolútne nijakú kritiku, ale ani nijakú samostatnú úvahu. To isté Rabočeje Delo, ktoré zamlčiava ruské bernsteinovstvo ako utajenú skrytú chorobu (ako sa výstižne vyjadril Starover24), navrhuje liečiť túto cho­robu iba odpísaním posledného nemeckého receptu proti nemeckej odrode tejto choroby! Namiesto slobody kritiky — otrocké... ba čo horšie: slepé napodobňo­vanie ! Rovnaký sociálno-politický obsah súčasného medzinárodného oportunizmu sa prejavuje v tých alebo oných odrodách podľa národných osobitostí. V jednej krajine vystupovala skupina oportunistov oddávna pod vlastnou zástavou, v druhej krajine pohŕdali oportunisti teóriou a robili v praxi politiku radikálnych socialistov, v tretej prebehli niekoľkí členo­via revolučnej strany do tábora oportunizmu a usilujú sa dosiahnuť svoje ciele nie otvoreným bojom o zásady a o novú taktiku, ale postupným, nenápadným, a ak sa tak možno vyjadriť, beztrestným rozvracaním svojej strany, v štvrtej krajine — takí istí prebehlíci používajú tie isté metódy v prítmí politického otroctva a za úplne svojrázneho vzájomného vzťahu medzi „legálnou" a „ilegálnou" činnosťou a tak ďalej. Lenže hovoriť o slobode kritiky a bernsteinovstve ako o podmienke zjednotenia ruských sociálnych demokratov, a pritom neurobiť rozbor, v Čom práve sa prejavilo a aké osobitné ovocie prinieslo ruské bernsteinovstvo, znamená vravieť len preto, aby sa nič nepovedalo.

Pokúsime sa teda my sami povedať aspoň niekoľkými slovami to, čo nechcelo povedať (alebo čo možno ani nevedelo pochopiť) Rabočeje Delo.

c) Kritika v Rusku

Hlavná osobitosť Ruska v otázke, ktorú rozoberáme, je v tom, že už sám začiatok živelného robotníckeho hnutia na jednej strane a obratu pokrokovej verejnej mienky k marxizmu na druhej strane sa vyznačoval spojením vyslovene rôznorodých elementov pod spo­ločnou zástavou a do boja proti spoločnému nepriateľovi (proti zastaranému sociálno-politickému svetonázoru). Hovoríme o medových týždňoch „legálneho marxizmu". Bol to vôbec nezvyčajne originálny jav a v osemdesia­tych alebo začiatkom deväťdesiatych rokov by nikto ani nebol veril, že je niečo také možné, V absolutistickej krajine, kde je tlač úplne zotročená, v období zúrivej politickej reakcie, ktorá prenasleduje aj najmenšie výhonky politickej nespokojnosti a protestu, si odrazu kliesni cestu do cenzurovanej literatúry teória revolučného marxizmu, ktorá sa podáva ezopským, ale pre všetkých „záujemcov" zrozumiteľným jazykom. Vláda si zvykla pokladať za nebezpečnú len teóriu (revolučného) narodovoľovstva, pričom nespozorovala, ako to už býva, jej vnútorný vývin, tešiac sa kaldej kritike namierenej proti tejto teórii. Kým sa vláda spamätala, kým ťarbavá armáda cenzorov a žandárov vypátrala nového nepria­teľa a vrhla sa naňho, dovtedy ubehlo veľa času (z hľa­diska našich ruských pomerov). A medzitým vychádzala jedna marxistická kniha za druhou, zakladali sa mar­xistické časopisy a noviny, marxistom sa stával takmer každý, marxistom líchotíli, marxistom nadbiehali, na-kladatelia boli nadšení, ako neobyčajne dobre idú marxistické knihy na odbyt. Je celkom pochopiteľné, že medzi začínajúcimi marxistami, ktorých takto okiadzali, našiel sa nejeden ,,spisovateľ, ktorý spyšnel"...25

Dnes môžeme o tom období pokojne hovoriť ako o minulosti. Pre nikoho nie je tajomstvom, že krátko­dobý rozkvet marxizmu na povrchu našej literatúry vyvolalo spojenectvo radikálnych s veľmi umiernenými ľuďmi. Umiernení boli v podstate buržoáznymi de­mokratmi, a tento záver (očividne ho potvrdil ich ďalší „kritický" vývin) sa ponúkal mnohým už v čase, keď „spojenectvo"* bolo ešte nenarušené. (* Myslí sa tu prv uverejnený článok K. Tulina proti Struvemu, napísaný podľa referátu, ktorý mal názov „Odraz marxizmu v buržoáznej literatúre". Pozri predslov.26 (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red.})

Ak je to však tak, nepadá potom najväčšia zodpoved­nosť za neskoršie „zmätky" práve na revolučných so­ciálnych demokratov, ktorí uzavreli toto spojenectvo s budúcimi „kritikmi"? Túto otázku spolu s kladnou odpoveďou na ňu počujeme niekedy od ľudí, ktorí na vec pozerajú až veľmi priamočiaro. Lenže títo ľudia vonkoncom nemajú pravdu. Dočasného spojenectva, hoci aj s nespoľahlivými ľuďmi, môže sa báť len ten, Čo si sám nedôveruje, ale ani jedna politická strana by bez takýchto spojenectiev nemohla existovať. A spo jenie s legálnymi marxistami bolo svojho druhu prvým skutočne politickým spojenectvom ruskej sociálnej de­mokracie. Vďaka tomuto spojenectvu sa dosiahlo prekvapujúco rýchle víťazstvo nad národníctvom a aj marxistické idey (hoci vo zvulgarizovanej podobe) sa nesmierne rozšírili. Pritom sa toto spojenectvo uzavrelo nie celkom bez akýchkoľvek „podmienok". Dôkazom toho je marxistický zborník Materiály k otázke hospo­dárskeho vývinu Ruska, ktorý cenzúra dala roku 1895 spáliť. Ak publicistickú dohodu s legálnymi marxistami možno porovnať s politickým spojenectvom, potom túto knihu možno porovnať s politickou zmluvou.

Roztržku, prirodzene, nevyvolalo to, že sa „spojenci" vyfarbili ako buržoázni demokrati. Naopak, predstavi­telia tohto smeru sú prirodzení a želateľní spojenci sociálnej demokracie, keďže ide o jej demokratické úlohy, ktoré stavia do popredia súčasná situácia v Rusku.Nevyhnutnou podmienkou takéhoto spojenectva je však to, aby socialisti mali všetky možnosti odhaľovať pred robotníckou triedou nezmieriteľný protiklad medzi jej záujmami a záujmami buržoázie. Lenže bernsteinovstvo a „kritický" smer, ku ktorému sa hromadne priklonila väčšina legálnych marxistov, marili túto možnosť a demoralizovali socialistické uvedomenie ým, že vulga­rizovali marxizmus, hlásali teóriu otupovania sociál­nych protirečení, yhlasovali za nezmysel myšlienku ociálnej revolúcie a diktatúry proletariátu a redukovali robotnícke hnutie a triedny boj na úzko ohraničený tradeunionizmus a „realistický" boj za drobné, postupné reformy. Bolo to úplne to isté, ako keď buržoázna demokracia upierala socializmu právo na samostatnosť,a teda i právo na jeho existenciu, čo v praxi znamenalo úsilie premeniť vznikajúce robotnícke hnutie na prí­vesok liberálov Je prirodzené, že za takýchto podmienok bola roz­tržka nevyhnutná, No „originálna" osobitosť Ruska sa prejavila v tom, že táto roztržka značila iba vyradenie sociálnych demokratov z „legálnej" literatúry, ktorá bola všetkým najprístupnejšia a veľmi rozšírená. V nej sa pevne usadili „bývalí marxisti", ktorí vystupovali „v znamení kritiky" a mali takmer monopol na „nivočenie" marxizmu. Volanie „Proti ortodoxnosti" a „Nech žije sloboda kritiky" (ktoré teraz opakuje Rabočeje Delo) prišlo odrazu do módy a to, že tejto móde neodo­lali ani cenzori so žandármi, vidieť zo skutočnosti, že vyšli tri ruské vydania knihy slávneho (herostratovsky slávneho) Bernsteina27 alebo že Zubatov odporúčal knihy od Bernsteina, pána Prokopoviča a i. (Iskra, č. 10)28. Sociálnym demokratom pripadla teraz úloha, ťažká už sama osebe a ešte ju nesmierne sťažili čisto vonkajšie prekážky — úloha bojovať proti novému smeru. A tento smer sa neobmedzil iba na literatúru. Obrat ku „kritike" sprevádzala skutočnosť, že sociál­nodemokratickí praktici našli zasa záľubu v ekonomizme.

Zaujímavá otázka, ako vznikala a rozvíjala sa spätosť a vzájomná závislosť legálnej kritiky a ilegálneho eko­nomizmu, by mohla byť námetom samostatného článku. My sa tu obmedzíme na konštatovanie, že táto spätosť naozaj existovala. Povestné Credo* (*vyznanie viery, program, výklad svetonázoru. Red.)si získalo takú zaslúženú slávu práve preto, že otvorene formulovalo túto spätosť a vybľabotalo hlavnú politickú tendenciu ekonomizmu: nech robotníci vedú hospodársky boj (presnejšie by sa malo povedať: tradeunionistický boj, lebo tento boj zahŕňa aj špecificky robotnícku politiku), a marxistická inteligencia nech sa spojí s liberálmi do politického „boja". Tradeunionistická činnosť „medzi ľudom" mala znamenať plnenie prvej a legálna kritika druhej polovice tejto úlohy. Toto vyhlásenie bolo takou výbornou zbraňou proti ekonomizmu, že keby nebolo Creda, bolo by sa muselo vymyslieť.

Credo sa nevymyslelo, ale bolo uverejnené mimo vôle a možno i proti vôli jeho autorov. Pisateľ týchto riadkov, za ktorého účastí uvidel nový „program"* svetlo sveta, aspoň počul sťažnosti a výčitky, že resumé názorov, ako ho rečníci načrtli, bolo rozšírené v kópiách, dostalo nálepku Credo a spolu s protestom bolo do­konca uverejnené! Túto epizódu spomíname preto, lebo odhaľuje veľmi zaujímavú črtu nášho ekonomizmu: strach zo zverejňovania. Je to práve charakteristická vlastnosť ekonomizmu ako takého, nielen autorov Creda: prejavila ju aj Rabočaja Mysľ31, najotvorenejšia a naj­čestnejšia stúpenkyňa ekonomizmu, aj Rabočeje Delo (keď sa rozhorčovalo nad uverejnením ekonomistických dokumentov vo Vademecu32), aj kyjevský výbor, ktorý pred dvoma rokmi nechcel dovoliť uverejnenie svojho Profession de foi33 súčasne s jeho vyvrátením**, ktoré bolo proti nemu napísané, aj mnohí jednotliví pred­stavitelia ekonomizmu.

* Ide o protest sedemnástich proti Credu. Pisateľ týchto riadkov sa zúčastnil na koncipovaní tohto protestu (koncom roku 1899). Protest bol spolu s Credom vytlačený v cudzine na jar 1900.29 Teraz z Článku pani Kuskovovej (tuším v časopise Byloje30) už vieme, že autorkou Creda je ona, a medzi ekonomistami v cudzine mal vtedy poprednú úlohu pán Prokopovič. (Autorova poznámka k vydaniu z roku 1907. Red,)

** Pokiaľ vieme, zloženie kyjevského výboru sa odvtedy zmenilo.

Tento strach z kritiky u stúpencov slobody kritiky nemožno vysvetľovať iba chytráčením,(hoci ani bez chytráčenia sa to iste občas nezaobíde: bolo by neuvážené vystavovať útoku odporcov ešte slabé zárodky nového smeru!). Nie, väčšina ekonornistov vetmi úprim­ne pozerá (a vyplýva zo samej podstaty ekonomizmu, že musí pozerať) s nevraživosťou na všetky teoretické spory, frakčné názorové nezhody, široké politické otázky, návrhy na organizovanie revolucionárov a pod. „To všetko by sa malo poslať do cudziny!" povedal mi svojho času istý dosť dôsledný ekonomista a vyjadril tým veľmi rozšírený (a zasa len čisto tradeunionistický) názor: našou vecou je robotnícke hnutie, robotnícke organizácie tu u nás, a to ostatné sú výmysly doktrinárov, ,,preceňovanie ideológie", ako sa vyjadrili autori listu v 12. čísle Iskry v úplnej zhode s 10. číslom časopisu Rabočeje Delo.

Teraz si položíme otázku: Čo mali vzhľadom na také­to osobitosti ruskej „kritiky" a ruského bernsteinovstva robiť tí, čo v skutočnosti, a nie iba rečami chceli byť odporcami oportunizmu? Po prvé, bolo treba postarať sa o obnovenie tej teoretickej práce, ktorá sa ešte len začala rozvíjať v období legálneho marxizmu a ktorá teraz čakala zasa len na ilegálnych pracovníkov; bez takejto práce sa hnutie nemohlo úspešne rozvíjať. Po druhé, bolo treba sa pustiť do aktívneho boja proti legálnej „kritike", ktorá vnášala do myslí hlboký rozvrat. Po tretie, bolo treba aktívne vystúpiť proti zmätku a tápaniu v praktickom hnutí, odhaľovať a od­mietať každý pokus vedome alebo nevedomky zľahčovať nás program a našu taktiku.

Je známe, že Rabočeje Delo nerobilo ani jedno, ani druhé, ani tretie, a ďalej budeme musieť túto známu pravdu podrobne vysvetľovať z najrozličnejších stránok. Teraz chceme len ukázať, v akom krikľavom protirečení je požiadavka „slobody kritiky" s osobitosťami našej domácej kritiky a ruského ekonomizmu. Vecí sa len pozrite na text rezolúcie, ktorou Zväz ruských sociál­nych demokratov v zahraničí potvrdil stanovisko časo­pisu Rabočeje Delo;

„V záujme ďalšieho ideového rozvoja sociálnej demokracie pokladáme slobodu kritiky sociálnodemokratickej teórie v straníc­kej literatúre za bezpodmienečne nevyhnutnú, ak kritika nie je v rozpore s triednym a revolučným charakterom tejto teórie" (Dva zjazdy [Dva sjezda], s. 10).

A tu máme odôvodnenie: rezolúcia „sa vo svojej prvej časti zhoduje s rezolúciou liibeckého zjazdu strany o Bernsteinovi"... „Spojenci" vo svojej prostoduchosti ani nepozorujú, aké testimonium paupertatis (svedectvo chudoby) si vystavujú týmto kopírovaním!... ,,ale... v druhej časti obmedzuje slobodu kritiky väčšmi, ako to urobil luebecký zjazd strany".

Rezolúcia zväzu je teda namierená proti ruským bernsteinovcom? Inak by bolo úplným nezmyslom odvolávať sa na Luebeck! Nie je však pravda, Že „veľmi obmedzuje slobodu kritiky". Nemci vo svojej hannoverskej rezolúcii odmietli bod za bodom práve tie opravy, ktoré robil Bernstein, a v luebeckej rezolúcii dali výstrahu Bernsteinovi osobne, lebo uviedli v rezolúcii jeho meno. Naproti tomu naši „slobodní" epigóni sa ani len slovkom nezmieňujú ani o jednom prejave vyslovene ruskej „kritiky" a ruského ekonomizmu; pri tomto zamlčiavaní číre odvolávanie sa na triedny a revolučný charakter teórie ponecháva oveľa väčší priestor falošným interpre­táciám, najmä ked zväz odmieta zaradiť k oportunizmu „takzvaný ekonomizmus" (Dva zjazdy, s. 8, k I. bodu). Ale to len mimochodom. Hlavné je to, že stanovisko oportunistov k revolučným sociálnym demokratom je v Nemecku a v Rusku diametrálne protikladné. Revoluč­ní sociálni demokrati v Nemecku sú, ako vieme, za za­chovanie toho, Čo je: za starý program a taktiku, ktorú každý pozná a ktorá je po skúsenostiach mnohých desaťročí jasná do všetkých podrobností. „Kritici" však chcú robiť zmeny, a kedže sú v bezvýznamnej menšine a ich revizionistické snahy sú veľmi nesmelé, možno pochopiť, prečo sa väčšina obmedzuje na suché odmietanie „novôt". Lenže u nás v Rusku sú kritici aj ekonomisti za zachovanie toho, čo je: „kritici" chcú, aby ich aj ďalej pokladali za marxistov a aby im zaručili „slobodu kritiky", ktorú využívali v každom smere (lebo v podstate nikdy neuznávali nijakú spätosť so stranou*, ba nemali sme ani taký všeobecne uznaný stranícky orgán, ktorý by bol mohol „obmedziť" slobodu kritiky hoci len radou); ekonomisti chcú, aby revolu­cionári uznávali „zvrchovanosť dnešného hnutia" (Rabočeje Delo, č. 10, s. 25), t. j. „zákonnosť" existencie toho, čo existuje; aby sa „ideológovia" nepokúšali „zviesť" hnutie z cesty, ktorú „určuje vzájomné pôso­benie materiálnych prvkov a materiálneho prostredia" (List v 12. čísle Iskry); aby uznali za želateľné viesť taký boj, „aký len môžu robotníci viesť za daných okol­ností", ale aby za možný uznali ten boj, „ktorý v sku­točnosti vedú v danej chvíli" (Osobitná príloha novín Rabočaja Mysľ, s. 14).

* Už to, že neexistuje zjavná spätosť so stranou a že neexistujú stranícke tradície, svedčí o takom kardinálnom rozdiele medzi Ruskom a Nemeckom, že by to malo vystríhať každého rozumného socialistu pred slepým napodobňovaním. A hneď uvedieme prí­klad, kde až vedie „sloboda kritiky" v Rusku. Ruský kritik p. Bulgakov vyčíta rakúskemu kritikovi Hertzovi: „Pri všetkej nezávislosti svojich záverov je Hertz v tomto bode (o družstvách) podlá všet­kého predsa len prívetmi viazaný stanoviskom svojej strany, a hoci sa s ňou rozchádza v podrobnostiach, nemá odvahu zriecť sa všeobecnej zásady" (Kapitalizmus a poľnohospodárstvo [Kapitalizm i zemledelije. Slov. red.], zv. II.s.287). Príslušník politicky zotročeného štátu, v ktorom 999/1000 obyvateľov je skrz-naskrz zdemoralizovaných politickým prisluhovaním a abso­lútne nevie, čo je to stranícka česť a spätosť so stranou, zvysoka vyčíta občanovi konštitučného štátu, že je „priveľmi viazaný stanoviskom" strany"! Našim ilegálnym organizáciám nezostáva zrejme nič iné, iba pustiť sa do zostavovania rezolúcií o slobode kritiky...

Naproti tomu my revoluční sociálni demokrati nie sme spokojní s týmto skláňaním sa pred živelnosťou, t. j. pred tým, čo existuje „v danej chvíli"; žiadame zmeniť taktiku, ktorá prevláda v posled­ných rokoch, a vyhlasujeme, že „skôr ako sa zjednotíme a v záujme toho, aby sme sa zjednotili, musíme sa najprv rozhodne a jednoznačne od seba oddeliť" (z oznámenia o vydávaní Iskry)*. (* Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 416. Red.) Slovom Nemci zostá­vajú pri tom, čo existuje, a odmietajú zmeny; my žiada­me zmenu toho, čo existuje, lebo odmietame skláňať sa pred tým, čo existuje, a zmieriť sa s tým.

A práve tento „malý" rozdiel si nevšimli naši „slo­bodní" odpisovači nemeckých rezolúcií!

d) Engels o význame teoretického boja

„Dogmatizmus, doktrínárstvo", „skostnatenosť strany ako nevyhnutný trest za násilné zošnurovanie myslenia," to sú nepriatelia, proti ktorým rytiersky nastupujú do boja obhajcovia „slobody kritiky" v časopise Rabočeje Delo. — Sme veľmi radi, že táto otázka prišla na pretras a chceli by sme len navrhnúť, aby sa doplnila ďalšou otázkou:

A kto sú tí sudcovia?

Máme pred sebou dve oznámenia o vydavateľskej činnosti. Jedným je Program periodického orgánu Zväzu ruských sociálnych demokratov Rabočeje Delo (prevzaté z 1. čísla časopisu Rabočeje Delo). Druhým je Oznámenie o obnovení publikačnej činnosti skupiny Oslobodenie práce34. Obidve majú dátum r. 1899, keď „kríza marxizmu" bola už dávno skutočnosťou. A čo vidíme? V prvom spise by ste márne hľadali zmienku o tomto jave a určitý výklad stanoviska, ktoré má v úmysle nový orgán k tejto otázke zaujať. Ani tento program, ani dodatky k nemu, ktoré schválil tretí zjazd zväzu roku 190135 (Dva zjazdy, s. 15 —18), sa ani slovom nezmieňujú o teoretickej práci a jej naliehavých úlohách v súčasnom období. Za celé toto obdobie nechávala redakcia časopisu Rabočeje Delo teoretické otázky bokom, hoci boli stredobodom záujmu všetkých sociálnych demokratov na celom svete.

Naproti tomu druhé oznámenie poukazuje predo­všetkým na to, že v ostatných rokoch ochabol záujem o teóriu, naliehavo žiada, aby „sa teoretickej stránke revolučného hnutia proletariátu venovala starostlivá pozornosť", a volá po „neúprosnej kritike bernsteinovských a iných antirevolučných tendencií" v našom hnutí. Čísla časopisu Zarja, ktoré dosiaľ vyšli, ukazujú, ako sa tento program plnil.

Vidíme teda, že zvučné frázy proti skostnatenému mysleniu a pod. zastierajú len bezstarostnosť a bezrad­nosť v rozvíjaní teoretického myslenia. Príklad ruských sociálnych demokratov osobitne názorne ilustruje celoeurópsky jav (aj nemeckí marxisti si ho už dávno všimli), že povestná sloboda kritiky neznamená nahradenie jednej teórie druhou, ale slobodu od každej ucelenej a premyslenej teórie, znamená eklekticizmus a bezzásadovosť. Kto aspoň trocha pozná faktický stav nášho hnutia, musí vidieť, že sprievodným znakom veľkého rozšírenia marxizmu bol istý pokles jeho teoretickej úrovne. K hnutiu sa pre jeho praktický význam a prak­tické úspechy pripájalo nemálo ľudí, ktorí boli veľmi slabo, ba nebolí dokonca ani trochu teoreticky pripra­vení. Aký nedostatok taktu prejavuje Rabočeje Delo, môžeme usúdiť podľa toho, ako víťazoslávne zdôrazňuje Marxov výrok: „Každý krok skutočného hnutia je dôležitejší ako tucet programov."36 Opakovať tieto slová v období teoretického zmätku je také isté, ako keby sme pri pohľade na pohrebný sprievod zvolali: „Kiež by ste mali vždy také šťastie!" Okrem toho sú tieto Marxove slová prevzaté z jeho listu o gothajskom pro­grame37, kde ostro odsudzuje eklekticizmus, ktorý sa pre­javil pri formulovaní zásad: Ak sa už bolo treba spájať, napísal Marx predákom strany, potom uzavierajte dohody na dosiahnutie praktických cieľov hnutia, ale nepripúšťajte kupčenie so zásadami, a nerobte „ústup­ky" v teórii. Toto bola Marxova myšlienka, ale u nás máme ľudí, ktorí sa v jeho mene usilujú oslabiť význam teórie!

Bez revolučnej teórie nemôže byť ani revolučné hnu­tie. Nijaké zdôrazňovanie tejto myšlienky nemôže byť dostačujúco silné v čase, keď nadchýname sa najužšími formami praktickej činnosti ide ruka v ruke s módnym hlásaním oportunizmu. Význam teórie pre ruskú so­ciálnu demokraciu však znásobujú ďalšie tri okolnosti, na ktoré sa často zabúda: po prvé, že naša strana sa ešte len formuje, ešte si len vypracúva vlastný profil a dosiaľ sa ešte ani zďaleka nevyrovnala s ostatnými smermi revolučného myslenia, ktoré hrozia zviesť hnutie zo správnej cesty. Naopak, práve celkom posledné obdobie sa vyznačovalo (ako to už dávno predpovedal ekonomistom Akseľrod38) oživením nesociálnodemokratických revolučných smerov. Za týchto okolností môže mať na prvý pohľad „bezvýznamný" omyl najžalostnejšie ná­sledky a iba krátkozrakí ľudia môžu pokladať za pred­časné alebo zbytočné frakčné spory a prísne rozlišovanie odtieňov. Od upevnenia toho či oného „odtieňa" môže závisieť budúcnosť ruskej sociálnej demokracie na mnoho rokov dopredu.

Po druhé, sociálnodemokratické hnutie je samou svojou podstatou medzinárodné hnutie. To znamená nielen to, že musíme bojovať proti nacionálnemu šovi­nizmu, ale aj to, že hnutie začínajúce sa v mladej krajine môže byť úspešné len za podmienky, že uplatní skúse­nosti iných krajín. Ale ak ich má uplatniť, na to nestačí tieto skúsenosti len poznať alebo iba odpisovať posledné rezolúcie. Na to je potrebné vedieť k týmto skúsenostiam kriticky pristupovať a samostatne ich overovať. Keď si predstavíme, ako nesmierne sa rozrástlo a rozvetvilo dnešné robotnícke hnutie, pochopíme, aká plnosť teoretických síl a politických (i revolučných) skúseností je potrebná na to, aby sa táto úloha splnila.

Po tretie, ruská sociálna demokracia má také národné úlohy, aké nemala pred sebou ešte ani jedna socialistická strana na svete. O politických a organizačných povin­nostiach, ktoré kladie na nás táto úloha oslobodiť všetok ľud od jarma samoderžavia, budeme hovoriť ďalej. Teraz chceme poukázať len na to, že úlohu predného bojovníka môže splniť len strana, ktorá sa spravuje pokrokovou teóriou. A aby si čitateľ mohol aspoň trocha konkrétne predstaviť, čo to značí, nech si spomenie na takých predchodcov ruskej sociálnej demokracie ako Gercen, Belinskij, Černyševskij a skvelá plejáda revolucionárov sedemdesiatych rokov; nech sa zamyslí nad tým, aký svetový význam dnes nadobúda ruská literatúra; nech... ale aj to už stačí!

Uvedieme Engelsove poznámky z roku 1874 o význa­me teórie v sociálnodemokratickom, hnutí. Engels uznáva nie dve formy veľkého boja sociálnej demokracie (politickú a hospodársku) — ako sa to zvyčajne robí u nás —, ale tri, lebo im stavia na roveň aj teoretický boj. Jeho rady, ktoré dal na cestu nemeckému robotníckemu hnutiu, ked sa upevnilo prakticky aj politicky, sú z hľa­diska súčasných problémov a sporov také poučné, že čitateľ, ako dúfame, nám nebude zazlievať dlhý citát z predslovu k brožúre Der deutsche Bauernkrieg*, ktorá sa už dávno stala jednou z najväčších bibliogra­fických vzácností:

* Dritter Abdruck. Leipzig 1875. Verlag der Genossenschafts-buchdruckerei (Sedliacka vojna v Nemecku, 3. vydanie, Lipsko 1875. Družstevné vydavateľstvo. Red,)



„Nemeckí robotníci majú v porovnaní s robotníkmi ostatnej Európy dve podstatné výhody. Po prvé, že patria k naj teoretickejšiemu národu Európy a že si zachovali zmysel pre teóriu, ktorý takzvané »vzdelané« triedy v Nemecku takmer celkom stratili. Bez predchádzajúceho vývinu nemeckej filozofie, najmä bez Hegelovej, nikdy by nebol vznikol nemecký vedecký socializmus - jediný vedecký socializmus, ktorý vôbec jestvoval. Bez zmyslu robotníkov pre teóriu nebol by nikdy tento vedecký socializmus tak prešiel do ich tela a krvi, ako sa to stalo. A aká je to nesmierna výhoda, to možno vidieť jednak v ľahostajnosti k akejkoľvek teórii, čo je jedna z hlavných príčin, prečo sa anglické robotnícke hnutie napriek znamenitej organizácii jed­notlivých odborov ťažko dostáva z miesta, a jednak to vidieť na neporiadku a zmätku, ktorý spôsobilo proudhonovstvo vo svojej pôvodnej podobe u Francúzov a Belgičanov, a vo svojej ďalšej, Bakuninom skarikovanej forme u Španielov a Talianov.

Druhá výhoda je, že Nemci sa zapojili do robotníckeho hnutia takmer ako poslední. Tak ako nemecký teoretický socializmus nikdy nezabudne, že stojí na pleciach Saint-Simona, Fouriera a Owena, troch mužov, ktorí pri všetkej fantastickosti a utopizme ich učenia patria k najvýznamnejším hlavám všetkých čias a geniálne predvídali množstvo takých právd, ktorých správnosť teraz vedecky dokazujeme, ani nemecké praktické robotnícke hnutie nesmie nikdy zabudnúť, že sa vyvinulo na pleciach anglického a francúzskeho hnutia, že si mohlo jednoducho osvojiť ich draho vykúpené skúsenosti, a teraz sa mohlo vyhnúť ich chybám, ktorým sa vtedy väčšinou nedalo vyhnúť. Kde by sme dnes boli bez vzoru anglických trade-unionov a politických bojov francúzskych robotníkov, bez obrovského popudu, ktorý dala najmä Parížska komúna?

Nemeckým robotníkom treba priznať, že využili výhody svojho postavenia neobyčajne rozumne. Prvý raz, čo jestvuje robotnícke hnutie, vedie sa boj vo všetkých jeho troch smeroch - v teoretickom, politic­kom a prakticko-ekonomickom (odpor proti kapitalis­tom) — jednotne, súvisle a plánovite. V tomto, povedal by som, koncentrovanom útoku je práve sila a nepremožiteľnosť nemeckého hnutia.

Nemeckí robotníci sa stali v tejto chvíli predvojom proletárskeho boja tak v dôsledku tejto svojej výhodnej pozície, ako aj pre ostrovné osobitosti anglického hnutia a v dôsledku násilného potlačenia francúzskeho hnutia. Ako dlho im udalosti toto čestné miesto ponechajú, to sa nedá predpovedať. Ale dovtedy, kým ho budú zaujímať, budú, dúfajme, plniť povinnosti, ktoré im toto čestné miesto ukladá, tak ako sa patrí. Preto bude treba zdvojnásobiť úsilie na každom úseku boja a agitácie. Bude najmä povinnosťou vodcov, aby si čoraz viac vyjasňovali všetky teoretické otázky, čoraz viac sa oslobodzovali spod vplyvu prežitých fráz patriacich k starému svetonázoru, a mali stále na zreteli, že socializmus od tých čias, ako sa stal vedou, vyžaduje, aby sa s ním aj zaobchádzalo ako s vedou, to znamená, že ho treba študovať. Pôjde o to, aby sa takto získané, čoraz viac ujasňované uvedomenie so zvýšenou horlivosťou rozširovalo medzi masami robotníkov, aby sa čoraz pevnejšie zomkýnala organizácia strany i odborov...

...Keď budú nemeckí robotníci postupovať takto, nebudú kráčať práve na čele hnutia — nie je vôbec v záujme tohto hnutia, aby robotníci niektorého jednotlivého národa kráčali na jeho čele —, ale predsa zaujmú čestné miesto v bojovej línii; a budú pripravení, keď neočakávane ťažké skúšky alebo velké udalosti budú od nich vyžadovať zvýšenú odvahu, zvýšenú odhodlanosť a energiu."39

Engelsove slová boli prorocké. O niekoho. rokov na nemeckých robotníkov doľahli neobyčajne ťažké skúšky v podobe mimoriadneho zákona proti socialistom. A nemeckí robotníci ich skutočne privítali v plnej zbroji a vedeli vyjsť z nich víťazne.

Ruský proletariát očakávajú ešte nepomerne ťažšie skúšky, čaká ho boj proti príšere, proti ktorej mimoriad­ny zákon v konštitučnej krajine vyzerá ako naozajstný trpaslík. Dejiny postavili teraz pred nás najbližšiu úlohu, ktorá je najrevolučnejšou spomedzi všetkých naj­bližších úloh proletariátu ktorejkoľvek inej krajiny. Keby ruský proletariát splnil túto úlohu, zničil najmo­hutnejšiu baštu nielen európskej, ale aj (môžeme dnes povedať) ázijskej reakcie, stal by sa predvojom medzi­národného revolučného proletariátu. A my máme právo predpokladať, že dosiahneme tento čestný názov, ktorý si zaslúžili už naši predchodcovia, revolucionári sedem­desiatych rokov, kecf budeme vedieť predchnúť naše tisíc ráz širšie a hlbšie hnutie takou istou bezvýhradnou odhodlanosťou a energiou.

II. Živelnosť más a uvedomelosť sociálnej demokracie

Povedali sme, že naše hnutie, ktoré je oveľa širšie a hlbšie ako hnutie sedemdesiatych rokov, treba predchnúť takou istou bezvýhradnou odhodlanosťou a ener­giou, akú malo vtedajšie hnutie. Veď doteraz hádam nikto nezapochyboval o tom, že sila súčasného hnutia je v prebudení más (a najmä priemyselného proletariátu) a jeho slabosť v nedostatočnej uvedomelosti a ini­ciatíve revolučných vodcov.

V celkom poslednom čase sa však urobil ohromujúci objav, ktorý hrozí postaviť na hlavu všetky doteraz panujúce názory na túto otázku. Tento objav urobilo Rabočeje Delo, ktoré sa v polemike s novinami Iskra a časopisom Zaria neobmedzilo iba na jednotlivé námietky, ale pokúsilo sa vysvetliť „všeobecnú názorovú nezhodu" hlbšími príčinami — „rozdielnym hodnote­ním relatívneho významu živelného a uvedomele »plánovitého« prvku". Obviňujúca téza časopisu Rabočeje Delo znie: „Podceňovanie významu objektívneho alebo živelné­ho prvku vývinu."*

Rabočeje Delo, č. 10, september 1901, s, 17 a 18. Podčiarklo Rabočeje Delo.

My na to odpovieme: Keby polemika novín Iskra a časopisu Zaria nebola priniesla dokonca absolútne nijaké iné výsledky okrem toho, že prinútila Rabočeje Delo, aby si konečne uvedomilo túto „vše­obecnú názorovú nezhodu", aj s týmto jediným výsledkom by sme boli veľmi spokojní: taká veľavýznamná je táto téza, také ostré svetlo vrhá na celú podstatu terajších teoretických a politických nezhôd medzi ruskými sociálnymi demokratmi.

Preto má otázka vzťahu medzi uvedomelosťou a ži­velnosťou nesmierny všeobecný význam, a musíme ju teda rozobrať čo najpodrobnejšie.

a)Začiatok živelného rozmachu

V predchádzajúcej kapitole sme sa zmienili o všeobecnom nadšení ruskej vzdelanej mládeže v polovici deväťde­siatych rokov teóriou marxizmu. Taký istý všeobecný charakter nadobudli približne v tom istom čase ro­botnícke štrajky po slávnej petrohradskej priemyselnej vojne roku 1896.40 To, že sa rozšírili po celom Rusku, jasne svedčilo, aké hlboké je opäť sa vzmáhajúce ľudové hnutie, a keď už máme hovoriť o „živelnom prvku", je prirodzené, že musíme pokladať za živelné predovšetkým práve toto štrajkové hnutie. Ale nie je živelnosť ako živelnosť. V Rusku sa konali štrajky aj v sedemde­siatych aj v šesťdesiatych rokoch (ba i v prvej polovici 19. storočia) a ich sprievodným znakom bolo „živelné" ničenie strojov a pod. V porovnaní s týmito „vzburamí" môžeme štrajky deväťdesiatych rokov dokonca nazvať „uvedomelými" — taký veľký krok dopredu urobilo za ten čas robotnícke hnutie. To nám dokazuje, že „živelný prvok" sám osebe nie je v podstate nič iné ako zárodočná forma uvedomelosti. Aj primitívne vzbury boli už výrazom istého prebudenia uvedomelosti: ro­botníci strácali odvekú vieru v neotrasiteľnosť poriad­kov, ktoré ich gniavili, začínali... nehovorím, že chápať, ale pociťovať potrebu kolektívne sa postaviť na odpor, a rázne sa zbavovali otrockej pokory pred vrchnosťou. Ale bol to predsa len skôr prejav zúfalstva a pomsty ako boj. Štrajky deväťdesiatych rokov nám ukazujú oveľa viac zábleskov uvedomelosti: kladú sa isté požiadavky, dopredu sa uvažuje, ktorá chvíľa bude najvhodnejšia, hodnotia sa prípady a príklady známe z iných miest atď. Ak vzbury boli iba povstaním utláčaných ľudí, v systematických štrajkoch sa prejavo­vali už zárodky triedneho boja, ale práve len zárodky. Samy osebe boli tieto štrajky tradeunionistickým, ale ešte nie sociálnodemokratickým bojom, ohlasovali, že sa začína prejavovať antagonizmus medzi robotníkmi a zamestnávatermi, lenže robotníci si neuvedomovali a ani si nemohli uvedomovať nezmieriteľný protiklad medzi ich záujmami a celým súčasným politickým a spoločenským systémom, t. j. nemali a nemohli mať sociálnodemokratické uvedomenie. Hoci štrajky deväť­desiatych rokov znamenali oproti „vzburám" obrovský pokrok, zostávali v tomto zmysle vyslovene živelným hnutím.

Povedali sme, že robotníci ani nemohli mať sociálnode­mokratické uvedomenie. To sa mohlo vniesť iba zvonka. Dejiny všetkých krajín svedčia o tom, že robotnícka trieda si môže výhradne vlastnými silami utvoriť len tradeunionistické uvedomenie, t. j. presvedčenie, že sa musí združovať vo zväzoch, bojovať proti zamestnáva­teľom, žiadať od vlády, aby vydávala tie alebo oné zákony, ktoré potrebujú robotníci a pod*. (*Tradeunionizmus vonkoncom nevylučuje každú „politiku", ako sa niekedy mysli. Trade-uniony vždy robili istú (nie však sociálnodemokratickú) politickú agitáciu a viedli istý politický boj. O rozdiele medzi tradeunionistickou a sociálnodemokratickou politikou si pohovoríme v ďalšej kapitole.)

Lenže socialistické učenie vyrástlo z filozofických, historických a ekonomických teórií, ktoré vypracúvali vzdelaní predstavitelia majetných tried, inteligencia. Aj sami zakladatelia moderného vedeckého socializmu, Marx a Engels, patrili svojím sociálnym postavením k buržo­áznej inteligencii. Takisto aj v Rusku vzniklo teoretické učenie sociálnej demokracie úplne nezávisle od živelného rastu robotníckeho hnutia, vzniklo ako prirodzený a nevyhnutný výsledok myšlienkového vývinu revoluč­nej socialistickej inteligencie. V čase, o ktorom hovorí­me, t. j. v polovici deväťdesiatych rokov, bolo toto učenie nielen už úplne sformovaným programom skupi­ny Oslobodenie práce, ale si aj získalo na svoju stranu väčšinu revolučnej mládeže v Rusku.

Bolo tu teda aj živelné prebudenie robotníckych más, prebudenie do uvedomelého života a uvedomelého boja, aj revolučná mládež vyzbrojená sociálnodemokratickou teóriou, mládež, ktorá sa s nadšením hlásila k robotní­kom. Pritom je osobitne dôležité konštatovať fakt, na ktorý sa často zabúda (a ani sa o ňom veľmi nevie), že totiž prví sociálni demokrati tohto obdobia, hoci sa usilovne venovali hospodárskej agitácii (a v tomto smere dôsledne postupovali podľa naozaj užitočných pokynov brožúry O agitácii41, ktorá vtedy kolovala ešte len v odpisoch), nielenže ju nepokladali za svoju jedinú úlohu, ale naopak, od samého začiatku zdôrazňovali aj najširšie historické úlohy ruskej sociálnej demokracie vôbec a najmä úlohu zvrhnúť samoderžavie. Tak naprí­klad skupina petrohradských sociálnych demokratov, ktorá založila Zväz boja za oslobodenie robotníckej triedy42, zostavila už koncom roku 1895 prvé číslo novín pod názvom Rabočeje Delo. Toto číslo úplne pripravené do tlače zhabala polícia pri razii v noci z 8. na 9. decembra 1895 u jedného člena skupiny, Anatolija Alexejeviča Vanejeva*(* A. A. Vanejev zomrel roku 1899 vo východnej Sibíri na tuberkulózu, ktorú dostal vo vyšetrovacej samoväzbe. Informácie uvedené v texte, za ktorých pravdivosť ručíme, sme pokladali za možné uverejniť preto, lebo pochádzajú od osôb, ktoré poznali A. A. Vanejeva priamo a dôverne.), a tak novinám Ra­bočeje Delo v prvej podobe nebolo súdené uzrieť svetlo sveta. Úvodník týchto novín (ktorý možno o tridsať rokov vytiahne nejaká Russkaja Starina z archívov policajného odboru) načrtol historické úlohy robotníckej triedy v Rusku a na prvé miesto postavil úlohu vydobyť politickú slobodu.43 Ďalej tu bol článok O čom premýšľajú naši ministri**(** Pozri Zohrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 101 -106. Red.), venovaný policajnému rozpuste­niu výborov pre odstraňovanie negramotnosti, a viacero príspevkov nielen z Petrohradu, ale aj z iných končín Ruska (napríklad o masakre robotníkov v Jaroslavlianskej gubernii44). Ak sa teda nemýlime, týmto ,,prvým pokusom" ruských sociálnych demokratov deväťdesia­tych rokov boli noviny, ktoré nemali úzko miestne, tobôž nie ekonomistické zameranie, ale usilovali sa spojiť štrajkový boj s revolučným hnutím proti samoderžaviu a získať pre podporu sociálnej demokracie všetkých, ktorých gniavila politika reakčného tmárstva. A nikto, kto aspoň trocha pozná stav hnutia v tom čase, nezapochybuje, že také noviny by sa boli stretli s verkými sympatiami robotníkov hlavného mesta i revolučnej inteligencie a že by sa boli veľmi rozšírili. No neúspech zámeru iba dokázal, že vtedajší sociálni demokrati neboli schopní splniť naliehavé potreby situácie, lebo im chýbali revolučné skúsenosti a prak­tická pripravenosť. To isté musíme povedať aj o novinách S.-Peterburgskij Rabočij Lístok45 a najmä o no­vinách Rabočaja Gazela a o Manifeste Sociálnodemo­kratickej robotníckej strany Ruska46, založenej na jar 1898. Samosebou sa rozumie, že nám ani na um nezíde vyčítať túto nepripravenosť vtedajším pracovníkom. Aby sme však mohli využiť skúsenosti hnutia a vyvodiť z nich praktické ponaučenia, musíme si plne uvedomiť príčiny a význam toho alebo oného nedostatku. Preto je mimoriadne dôležité konštatovať, že časť (možno dokonca i väčšina) sociálnych demokratov pôsobiacich v rokoch 1895—1898 sa plným právom už vtedy, na samom začiatku „živelného" hnutia, nazdávala, že je možné vystupovať s najširším programom a bojovou taktikou.* * „Iskra, ktorá sa odmietavo stavia k činnosti sociálnych demokratov z konca deväťdesiatych rokov, ignoruje okolnosť, že vtedy neboli podmienky na inú prácu okrem boja za drobné požiadavky," vyhlasujú ekonomisti v Liste ruským sociálnodemokratickým orgánom (Iskra, č. 12). Fakty uvedené v texte dokazujú, že tvrdenie „neboli podmienky" je v diametrálnom protiklade s pravdou. Nielen koncom, ale aj v polovici deväťdesiatych rokov existovali všetky podmienky na iná prácu okrem boja za drobné požiadavky, všetky podmienky okrem dostatočnej pripravenosti vodcov. Ale ekonomisti namiesto aby otvorene priznali, že nám, ideológom, vodcom, chýbala príprava, chcú všetko zvaliť na to, že „neboli podmienky", na vplyv materiálneho prostredia určujúceho cestu, z ktorej nemôžu zviesť hnutie nijakí ideológovia. Čo je to, ak nie otrocká poníženosť pred živelnosťou, ak nie zaľúbenosť „ideológov" do vlastných nedostatkov?

Ale to, že väčšina revolucionárov nebola dostatočne pripravená, bol celkom prirodzený jav, a preto nemohol vzbudzovať nijaké osobitné obavy. Keďže úlohy boli sformulované správne, keďže tu bola energia opäť a opäť sa pokúšať o splnenie týchto úloh, dočasné neúspechy boli nešťastím len z polovice. Revolučné skúsenosti a organizátorská spôsobilosť sa dajú získať. Len aby bola vôľa vypestovať si potrebné vlastnosti! Len aby sí každý uvedomil nedostatky, to v revolučnej práci značí viac ako polovica nápravy!

Lenže z polovičného nešťastia sa stalo celé, keď sa toto uvedomenie nedostatkov začalo strácať (hoci pracovníci spomenutých skupín si to veľmi živo uvedomovali), keď sa zjavili ľudia — ba i sociálnodemokratické orgá­ny -, ktorí boli ochotní urobiť z núdze cnosť, ktorí sa pokúsili aj teoreticky zdôvodniť svoju otrockú poníženosť a skláňanie sa pred živelnosťou. Je načase zhodnotiť tento smer, ktorého obsah sa veľmi nepresne charakterizuje pojmom „ekonomizmus", priúzkym na to, aby mohol vyjadriť tento smer.

b) Skláňanie sa pred živelnosťou. Rabočaja Mysľ

Prv než prejdeme k tomu, ako sa toto skláňanie sa pred živelnosťou prejavuje v publicistike, všimneme si cha­rakteristický fakt (o ktorom sme sa dozvedeli z vyššie spomenutého prameňa), ktorý vrhá trochu svetla na to, ako uprostred súdruhov pôsobiacich v Petrohrade vznikala a narastala roztržka medzi dvoma budúcimi smermi ruskej sociálnej demokracie. Začiatkom roku 1897 sa A. A. Vanejev a niektorí jeho druhovia ešte pred tým, ako ich poslali do vyhnanstva, zúčastnili na neoficiálnej schôdzke, kde sa stretli „starí" a ,,mladí" členovia Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy.47 Hovorilo sa hlavne o organizácii a najmä o tých istých Stanovách robotníckej pokladnice*(* Ustav rabočej kassy. Slov. red.), ktoré v defini­tívnom znení uverejnil Lístok Rabotnika48 v 9./10. čísle (s. 46). Medzi „starými" („dekabristami", ako ich vtedy žartovne volali petrohradskí sociálni demokrati) a niektorými „mladými" (ktorí neskôr úzko spolupracovali s novinami Rabočaja Mysľ) prejavila sa hneď ostrá názorová nezhoda a prepukla vášnivá polemika. „Mla­dí" obhajovali hlavné zásady stanov v tom znení, v akom boli uverejnené. „Starí" hovorili, že pre nás to nie je najdôležitejšie a že predovšetkým potrebujeme urobiť zo Zväzu boja pevnú organizáciu revolucionárov, ktorej musia byť podriadené rozličné robotnícke poklad­nice, krúžky pre propagandu medzi študujúcou mláde­žou a pod. Samosebou sa rozumie, že sporné stránky boli ďaleko od toho, aby videli v tejto názorovej nezhode začiatok rozchodu, ba naopak, pokladali ju za ojedinelú a náhodnú. No tento fakt ukazuje, že ani v Rusku ekonomizmus vonkoncom nevznikal a nešíril sa bez boja proti „starým" sociálnym demokratom (nato často zabúdajú dnešní ekonomisti). A ak po tomto boji ne­zostali väčšinou nijaké „dokumentárne" stopy, je to iba preto, že vo fungujúcich krúžkoch sa neuveriteľne často menilo zloženie, nevznikala nijaká kontinuita, a preto sa ani v nijakých dokumentoch názorové nezho­dy nezachytili.

Vznik novín Rabočaja Mysľ priviedol ekonomizmus na svetlo sveta, ale ani to sa nestalo naraz. Musíme si konkrétne predstaviť, za akých podmienok pracovali a aké krátke trvanie mala väčšina ruských krúžkov (konkrétne si to však vie predstaviť iba ten, čo to zažil), aby sme pochopili, od koľkých náhod závisel úspech alebo neúspech nového smeru v rozličných mestách a ako dlho ani stúpenci, ani odporcovia tohto „nového" nevedeli, ba doslova ani nemali možnosť určiť, či je to naozaj osobitný smer, alebo iba prejav toho, že jednotliv­ci nie sú dostatočne pripravení. Napríklad prvé hektografované čísla novín Rabočaja Mysľ obrovská väčšina sociálnych demokratov dokonca vôbec nepozná, a ak sa dnes môžeme odvolávať na úvodník ich prvého čísla, je to len preto, že bol znova vytlačený v článku V. I—a (Listok Rabotnika, č. 9/10, s. 47 a nasl.), ktorý, pravda, nezabudol horlivo — viac horlivo ako múdro — vychváliť nové noviny, čo sa tak prenikavo odlišovali od novín a projektov novín spomenutých vyššie.* (* Mimochodom, túto pochvalu novinám Rabočaja Mysľ v no­vembri 1898, keď ekonomizmus, najmä v cudzine, nadobudol už úplne vyhranenú podobu, udelil ten istý V. I— n, ktorý sa čoskoro stal jedným z redaktorov časopisu Rabočeje Delo. A Rabočeje Delo ďalej popieralo existenciu dvoch smerov v ruskej sociálnej demokracii, ako ju popiera ešte aj dnes!)

No pri tomto úvodníku hodno sa zastaviť — tak výstižne vyjadril celého ducha novín Rabočaja Mysľ i ekonomizmu ako takého.

Úvodník pripomína, že ruke v modrej manžete**(** Ide o cárskych žandárov, ktorí nosili modré rovnošaty. Slov. red.) sa nepodarí zadržať rozvoj robotníckeho hnutia, a po­kračuje: „Za túto životaschopnosť vďačí robotnícke hnutie tomu, že sám robotník teraz konečne berie svoj osud do vlastných rúk, keď ho vytrhol z rúk vodcov," a túto základnú tézu podrobne rozvádza ďalej. V sku­točnosti vodcov (t. j. sociálnych demokratov, organizá­torov Zväzu boja) polícia vytrhla, dalo by sa povedať, z rúk robotníkov***, (*** A správnosť tohto porovnania nám potvrdzuje tento prí­značný fakt. Keď sa po zatknutí „dekabristov" medzi robotníkmi na Šlisseľburskej ceste rozniesla správa, že o prezradenie sa pričinil provokatér N. N. Michajlov (zubný lekár), ktorý mal blízke spojenie s jednou skupinou stýkajúcou sa s „dekabristamí", robot­níci boli takí rozhorčení, že chceli Michajlova zabiť.) lenže tu sa vec podáva tak, ako keby robotníci boli bojovali proti týmto vodcom a oslobodili sa spod ich jarma! Namiesto aby vyzývali napredovať, upevňovať revolučnú organizáciu a rozši­rovať politickú činnosť, začali vyzývať na ústup, viesť iba tradeunionistický boj. Vyhlásili, že „hospodársky základ hnutia je zatemňovaný úsilím stále mať na zreteli politický ideál", že heslom robotníckeho hnutia je „boj za hospodárske postavenie" (!) alebo ešte lepšie „robotníci pre robotníkov"; tvrdilo sa, že štrajkové pokladnice „sú pre hnutie cennejšie ako sto iných organizácií" (porovnajte toto tvrdenie z októbra 1897 so sporom „dekabristov" s „mladými" na začiatku roku 1897) a pod. Výroky o tom, že za základ sa nemá pokladať robotnícka „smotánka", ale „priemerný" robotník, jednoduchý robotník, že „politika ide vždy poslušne za ekonomikou"* (* Z toho istého úvodníka prvého čísla novín Rabočaja Mysľ. Podľa toho môžeme usudzovať, ako boli teoreticky pripravení títo „V. V. ruskej sociálnej demokracie", ktorí znova hrubo vulgarizovali „ekonomický materializmus" práve vtedy, keď marxisti viedli v publicistike vojnu proti skutočnému pánu V. V., ktorý už dávno dostal prezývku „majster spiatočníctva'* za také isté chá­panie vzťahu medzi politikou a ekonomikou!)

atď. atď., sa stali módou a silne zapôsobili na mnohých mladých ľudí, ktorých lákalo hnutie, a väčšina z nich poznala z marxizmu len útržky v jeho legálnej interpretácii.

To znamenalo, že uvedomelosť bola úplne potlačená živelnosťou — živelnosťou tých „sociálnych demokra­tov", ktorí opakovali „myšlienky" pána V. V., živel­nosťou tých robotníkov, ktorí podliehali argumentu, že každá ďalšia kopejka pridaná k rubľu je pre nich potrebnejšia a cennejšia ako celý socializmus a celá politika, že musia „bojovať s vedomím, že nebojujú pre akési budúce generácie, ale pre seba a svoje deti" (úvodník v 1. čísle novín Rabočaja Mysľ). Takéto frázy boli vždy obľúbenou zbraňou západoeurópskych buržuov, ktorí sa z nenávisti k socializmu sami (ako nemecký „sociálpolitik" Hirsch) usilovali presadiť anglický tradeunionizmus do rodnej pôdy a nahovárali robotníkom, že jedine odborový boj** (** Nemci majú dokonca osobitný výraz „Nur-Gewerkschaftler", ktorý označuje prívržencov „jedine odborového" boja), je práve bojom pre nich samých a ich deti, a nie pre akési budúce generácie s akýmsi budúcim socializmom — a teraz „V. V. ruskej sociálnej demokracie" začali opakovať tieto buržoázne frázy. Je dôležité, aby sme tu poukázali na tri okolnosti, ktoré sa nám veľmi zídu pri ďalšom rozbore dnešných názorových nezhôd.* (* Zdôrazňujeme slovo dnešných na adresu tých, čo farizejsky hodia plecom a povedia: Teraz je ľahké rezať noviny Rabočaja Mysľ, ale to je predsa archaizmus! Mutato nomine de te fabula narratur (Zmeň len meno a v rozprávke sa hovorí o tebe. Red.), odpovieme týmto dnešným farizejom a ďalej im dokážeme, že sú v úplnom zajatí myšlienok novín Rabočaja Mysľ)

Po prvé, to, že živelnosť potlačila uvedomelosť, na čo sme už poukázali, sa stalo takisto živelne. Vyzerá to ako slovná hračka, ale je to — žiaľ! — trpká pravda. Nestalo sa to tak, že dva úplne protikladné názory viedli navzájom otvorený boj a jeden nad druhým zvíťazil, ale tak, že žandári „vytrhali" čoraz viac „starých" revolucionárov a na scénu prichádzalo čoraz viac „mladých" „V. V. ruskej sociálnej demokracie". Každý, kto sa na terajšom ruskom hnutí, nepoviem, že zúčastnil, ale aspoň k nemu privoňal, veľmi dobre vie, že je to práve takto, a nie ináč. A ak predsa len osobitne trváme na tom, aby si citáte! celkom ujasnil tento všeobecne známy fakt, ak pre názornosť, tak­povediac, uvádzame údaje o novinách Rabočeje Delo v prvej podobe a o spore medzi „starými" a „mladými" začiatkom roku 1897, robíme to preto, lebo ľudia, Čo sa chvascú svojím „demokratizmom", špekulujú s tým, že široká verejnosť (alebo celkom mladí ľudia) tento fakt nepozná. K tomu sa ešte vrátime.

Po druhé, už v prvom vystúpení ekonomizmu v tlači môžeme pozorovať nanajvýš svojrázny a pre chápanie všetkých nezhôd medzi dnešnými sociálnymi demokrat­mi veľmi charakteristický jav, že prívrženci „čisto robotníckeho hnutia", uctievači čo najužšieho a „najorganickejšieho" (výraz časopisu Rabočeje Delo) spoje­nia s bojom proletariátu, odporcovia celej nerobotníckej inteligencie (i keby to bola socialistická inteligencia) sú nútení pri obrane svojho stanoviska siahať po argu­mentoch buržoáznych „len tradeunionistov". To nám ukazuje, že Rabočaja Mysľ odvtedy, čo existuje, začala uskutočňovať program Creda, a ani si to neuvedomova­la. To dokazuje (a Rabočeje Delo to nevie nijako pocho­piť), že každé skláňanie sa pred živelnosťou robotníckeho hnutia, každé znižovanie úlohy „uvedomelého prvku", úlohy sociálnej demokracie, znamená súčasne — celkom nezávisle od toho, či si to želá alebo neželá ten, čo túto úlohu znižuje — posilnenie vplyvu buržoáznej ideológie na robotníkov. Všetci, čo majú plno rečí o „preceňovaní ideológie"*,(* List ekonomistov v 12. Čísle Iskry.) o zveličovaní úlohy uvedomelého prvku** (** Rabočeje Delo, č. 10) a pod., si myslia, že čisto robotnícke hnutie si samo od seba môže utvoriť a aj si utvorí samostatnú ideológiu, len aby robotníci „vytrhli svoj osud z rúk vodcov". To je však veľký omyl. K tomu, čo sme už povedali, dodáme ešte veľmi správne a závažné slová K. Kautského o návrhu nového programu rakúskej sociálnodemokratickej stra­ny***.(*** Neue Zeit49,1901 -1902, XX, I, č. 3, s. 79. Návrh komisie, o ktorom hovorí K. Kautsky, schválil viedenský zjazd (koncom minulého roku) v trocha zmenenom znení.50)



„Mnohí z našich revizionistických kritikov sa nazdávajú, že vraj Marx tvrdil, že hospodársky rozvoj a triedny boj utvárajú nielen podmienky na socialistickú výrobu, ale aj priamo prebú­dzajú vedomie" (podčiarkol K. K.), „Že táto výroba je nevyhnutná. A teraz títo kritici namietajú, že Anglicko, krajina s najvyvinutejším kapitalizmom, je najďalej od tohto vedomia. Podľa ná­vrhu by bolo možné usudzovať, že tento naoko ortodoxne marxis­tický názor, ktorý sa takto vyvracia, je i názorom komisie, ktorá vypracúvala rakúsky program. V návrhu sa hovorí: »Čím väčšmi proletariát za kapitalistického vývinu početne rastie, tým viac je nútený a môže proti kapitalizmu bojovať. Proletariát prichádza k vedomiu«, že socializmus je možný a nevyhnutný. V takej sú­vislosti sa zdá, že socialistické uvedomenie je nevyhnutným pria­mym výsledkom proletárskeho triedneho boja. To je však úplne nesprávne. Prirodzene, socializmus ako učenie má korene v súčas­ných hospodárskych vzťahoch práve tak ako aj triedny boj prole­tariátu a práve tak ako triedny boj vyrastá z boja proti chudobe a biede más, ktorú plodí kapitalizmus; lenže socializmus a triedny boj vznikajú vedľa seba, a nie jeden z druhého, vznikajú za roz­ličných predpokladov. Moderné socialistické uvedomenie môže vzniknúť iba na základe hlbokého vedeckého poznania. Moderná ekonomická veda je vskutku takisto podmienkou socialistickej výroby ako povedzme moderná technika, ale proletariát ani pri najlepšej vôli nemôže utvoriť ani jednu, ani druhú; obidve vznikajú z moderného spoločenského procesu. Nositeľom vedy nie je však proletariát, ale buržoázna inteligencia" (podčiarkol K. K.): „Veď v hlavách jednotlivých príslušníkov tejto vrstvy vznikol aj mo­derný socializmus a až oni s ním oboznámili intelektuálne vyspe­lých proletárov, ktorí ho potom vnášajú do triedneho boja prole­tariátu tam, kde to pomery dovoľujú. Socialistické uvedomenie je teda čosi, čo sa vnieslo do triedneho boja proletariátu zvonku (von aussen Hineingetragenes), a nie čosi, čo z neho vzniklo živelne (urwuchsig). V tomto zmysle sa aj v starom hainfeldskom programe hovorilo úplne správne, že úlohou sociálnej demokracie je vniesť do proletariátu vedomie (doslovne: naplniť proletariát vedomím} o jeho postavení a poslaní. To by nebolo potrebné, keby toto vedomie samo od seba vyplývalo z triedneho boja. Nový návrh prevzal túto tézu zo starého programu a pripojil ju k vyššie uvedenej téze. Tým sa však úplne prerušil myšlienkový postup..."



Keďže sa nedá hovoriť o samostatnej ideológii, ktorú by utvárali samy robotnícke masy priamo v procese svojho hnutia*,

(* To, pravda, neznamená, že sa robotníci na tomto utváraní nezúčastňujú. Ale nezúčastňujú sa na ňom ako robotníci, lež ako teoretici socializmu, ako Proudhonovia a Weitlingovia, inými slovami, zúčastňujú sa na ňom len vtedy a potiaľ, pokiaľ sa im darí vo väčšej či menšej miere osvojiť si poznatky svojich čias a ďalej ich rozvíjať. A aby sa robotníkom toto častejšie darilo, je potrebné čo najviac sa starať o zvyšovanie úrovne uvedomelosti robotníkov vôbec, je potrebné, aby sa robotníci neuzatvárali do umelo zúženého rámca „literatúry pre robotníkov", ale aby sa učili čoraz viac si osvojovať celú literatúru. Bolo by dokonca správnej­šie povedať namiesto „neuzatvárali sa": aby neboli uzatváraní, lebo robotníci sami Čítajú a chcú čítať všetko, čo sa píše aj pre inteligenciu, a iba niektorí (zlí) inteligenti si myslia, že „robotní­kom" stačí rozprávať o pomeroch v továrňach a omáľať dávno známe veci)

otázka znie len takto: buržoázna, alebo socialistická ideológia. Strednej cesty tu niet,(lebo ľudstvo neutvorilo nijakú “tretiu" ideológiu, ako napokon vôbec v spoločnosti rozleptávanej triednymi protire­čeniami nikdy ani nemôže byť netriedna alebo nadtriedna ideológia). Preto každé oslabenie socialistickej ideológie, každý odklon od nej znamená súčasne posilnenie buržoáznej ideológie. Hovorí sa o živelnosti. Ale živelný vývin robotníckeho hnutia smeruje práve k tomu, že robotnícke hnutie sa podriaďuje buržoáznej ideológii, že postupuje práve podľa programu Creda, lebo živelné robotnícke hnutie je tradeunionizmus, je Nur-Gewerk-schaftlerei, lenže tradeunionizmus znamená práve ideové zotročenie robotníkov buržoáziou. Preto našou úlohou, úlohou sociálnej demokracie je bojovaí proti živelnosti, odvrátiť robotnícke hnutie od tohto živelného úsilia tradeunionizmu, ktorý by ho chcel dostať pod krídla buržoázie, a priviesť ho pod krídla revolučnej sociálnej demokracie. A preto fráza autorov ekonomistického listu v 12.čísle Iskry, že nijaké úsilie naj nadšenej ši ch ideológov nemôže zviesť robotnícke hnutie z cesty určovanej vzájomným pôsobením materiálnych prvkov a materiálneho prostredia, neznačí nič iné ako zrieknutie sa socializmu a keby títo autori boli schopní to, čo ho­voria, domyslieť odvážne a dôsledne až do konca, ako musí domýšrať svoje myšlienky každý, kto vstupuje na scénu publicistickej a verejnej činnosti, nezostalo by im nič iné ako „nečinne zložiť ruky do lona" a... a prenechať pole pôsobnosti pánom Struveom a Proko-povičom, ktorí vlečú robotnícke hnutie „cestou najmenšieho odporu", t. j. cestou buržoázneho tradeunionizmu, alebo pánom Zubatovom, ktorí toto hnutie vlečú cestou farárskej a žandárskej „ideológie".

Spomeňte si na príklad Nemecka. V čom tkvela Lassallova historická zásluha o nemecké robotnícke hnutie? V tom, že odviedol toto hnutie z cesty pokrokárskeho tradeunionizmu a družstevníčenia, na ktorú živelne smerovalo (za blahosklonnej účasti Schulzeov-Delitzschov a im podobných). Na splnenie tejto úlohy bolo potrebné niečo celkom iné ako reči o podceňovaní živelného prvku, o taktike ako procese, o vzájomnom pôsobení prvkov a prostredia a pod. Na to bol potrebný urputný boj proti živelnosti a iba takýmto bojom, ktorý trval dlhé roky, sa napríklad dosiahlo, že berlínski robotníci sa z opory pokrokárskej strany zmenili na jednu z najsilnejších bášt sociálnej demokracie. A tento boj sa ešte ani podnes vôbec neskončil (ako by sa to mohlo zdať ľuďom, ktorí študujú dejiny nemeckého hnutia podľa Prokopoviča a filozofiu tohto hnutia podľa Struveho51), Nemecká robotnícka trieda je ešte i dnes, ak sa tak možno vyjadriť, roztrieštená medzi niekoľko ideológií: časť robotníkov sa združuje v katolíckych a monarchistických robotníckych zväzoch, druhá v hirschovsko-dunckerovských52, ktoré založili buržoázni uctievači anglického tradeunionizmu, tretia v sociálnodemokratických zväzoch. Táto tretia časť je neporovnateľne väčšia ako všetky ostatné, ale sociálnodemokratická ideológia si mohla toto prvenstvo vydobyť a môže si ho udržať iba neústupným bojom proti všetkým ostatným ideológiám.

Ale prečo vlastne, spýta sa čitateľ, živelné hnutie, hnutie cestou najmenšieho odporu, smeruje práve k nadvláde buržoáznej ideológie? Pre tú jednoduchú príčinu, že buržoázna ideológia je svojím pôvodom oveľa staršia ako socialistická, že je všestrannejšie rozpracovaná, že disponuje neporovnateľne väčšími prostriedkami na rozširovanie.* (* Často sa hovorí: robotnícka trieda živelne smeruje k socializmu. To je úplne správne v tom zmysle, že socialistická teória najdôkladnejšie a najsprávnejšie určuje príčiny utrpenia robotníckej triedy, a preto si ju robotníci tak ľahko osvojujú, pravda, ak táto teória sama nekapituluje pred živelnosťou, ak si sama podriaďuje živelnosť. Zvyčajne sa to rozumie samosebou, ale Rabočeje Delo si práve nevšíma a prekrúca to, čo sa rozumie samo sebou. Robotnícka trieda živelne smeruje k socializmu, ale buržoázna ideológia, ktorá je najrozšírenejšia {a stále sa obnovuje v najrozličnejších formách), sa jednako najviac zo všetkého robotníkovi živelne vnucuje.)

A preto čím je socialistické hnutie v nejakej krajine mladšie, tým energickejší musí byť boj proti všetkým pokusom o upevnenie nesocialistickej ideológie, tým dôraznejšie treba robotníkov vystríhať pred zlými radcami, ktorí broja proti „zveličovaniu uvedomelého prvku" a pod. Autori ekonomistického listu hromžia jednohlasne s časopisom Rabočeje Delo na netolerantnosť, ktorou sa vyznačuje detské obdobie hnutia. My na to odpovedáme: áno, naše hnutie je naozaj v detskom veku, a aby čím skôr zmužnelo, musí sa práve vyzbrojiť netolerantnosťou voči ľuďom, ktorí brzdia jeho rast tým, že sa skláňajú pred živelnosťou. Nie je nič smiešnejšie a škodlivejšie ako robiť zo seba starcov, čo už dávno majú za sebou všetky rozhodujúce udalosti boja!

Po tretie, prvé číslo novín Rabočaja Mysľ nám ukazuje, že názov ekonomizmus (ktorého sa, prirodzene, nemienime zriecť, lebo nech je to tak alebo onak, ale tento názov sa už ujal) nevyjadruje dosť presne podstatu nového smeru. Rabočaja Mysľ nezavrhuje úplne politický boj: v stanovách pokladnice, ktoré boli uverejnené v 1. čísle novín Rabočaja Mysľ, sa hovorí o boji proti vláde. Rabočaja Mysľ je len toho názoru, že „politika ide vždy poslušne za ekonomikou" (a Rabočeje Delo prichádza s variantom tejto tézy, keď vo svojom progra­me ubezpečuje, že „v Rusku viac ako v hociktorej inej krajine je hospodársky boj nerozlučne spätý s politickým bojom"). To, čo tu tvrdí Rabočaja Mysľ a Rabočeje Delo, je úplne nesprávne, ak politikou rozumieme sociálno­demokratickú politiku. Ako sme už videli, hospodársky boj robotníkov býva veľmi často spätý (hoci nie nerozlučne) s politikou buržoáznou, klerikálnou a i. Tvrdenia časo­pisu Rabočeje Delo sú správne, ak politikou rozumieme tradeunionistickú politiku, t. j. spoločné úsilie všetkých robotníkov vymáhať si od štátu tie alebo oné opatrenia zamerané proti útrapám príznačným pre postavenie robotníkov, ale ide o opatrenia, ktoré ešte neodstraňujú toto postavenie, t. j. nelikvidujú podriadenosť práce kapitálu. Toto úsilie je naozaj spoločné tak anglickým tradeunionistom, ktorí majú nepriateľský postoj k so­cializmu, ako aj katolíckym robotníkom, aj „zubatovovským" robotníkom a iným. Nie je politika ako politika. Vidíme teda, že aj pokiaľ ide o politický boj, Rabočaja Mysľ ho ani tak neodmieta, ako sa skôr poddáva jeho živelnosti, jeho neuvedomelosti. Úplne uznáva politický boj (správnejšie: politické želania a požiadavky robotníkov), ktorý živelne vyrastá zo samého robotníckeho hnutia, ale pritom sa úplne zdráha samostatne vypracovať špecifickú sociálnodemokratickú politiku zodpovedajúcu všeobecným úlohám socializmu a sú­časným ruským podmienkam. Ďalej ukážeme, že takú istú chybu robí aj Rabočeje Delo.





c) „Skupina samooslobodenia" a Rabočeje Delo



Málo známy a dnes už takmer zabudnutý úvodník prvého čísla novín Rabočaja Mysľ sme rozobrali tak podrobne preto, lebo zo všetkých najskôr a najvýstiž­nejšie vyjadril spoločný prúd, ktorý neskôr vychádzal na svetlo sveta v nespočítateľných malých pramienkoch. V. I —n mal úplnú pravdu, keď vo chválospevoch o prvom čísle a úvodníku novín Rabočaja Mysľ povedal, že boli napísané „ostro a so zápalom" (Listok Rabotnika, č. 9/10, s. 49). Každý, ktoje presvedčený o správnosti svojho názoru a myslí si, že prináša niečo nové, píše „so zápalom" a píše tak, že výstižne vyjadruje svoje názory. Iba ľudia, ktorí si zvykli sedieť na dvoch sto­ličkách, nemajú nijaký „zápal", iba takí ľudia sú schopní dnes pochváliť zápal novín Rabočaja Mysľ a zajtra napadnúť ich odporcov pre ,,polemický zápal". Nebudeme sa hlbšie zaoberať Osobitnou prílohou novín Rabočaja Mysľ (z rozličných dôvodov sa ešte budeme musieť odvolávať na tento výtvor, ktorý najdô­slednejšie vyjadruje myšlienky ekonornistov), iba stručne sa zmienime o Výzve Skupiny samooslobodenia robotníkov* * (Vozzvanije Gruppy samoosvoboždenija rabočich. Slov. red )(marec 1899, uverejnil ju aj londýnsky časopis Nakanune54, č. 7, júl 1899). Autori tejto výzvy veľmi správne hovoria, že „robotnícke Rusko sa ešte len pre­búdza, len sa obzerá okolo seba a inštinktívne siaha po prvých prostriedkoch boja, ktoré sa mu naskytnú", ale vyvodzujú z toho taký istý nesprávny záver ako i Ra­bočaja Mysľ, lebo zabúdajú, že inštinktívnosť je práve neuvedomelosť (živelnosť), ktorej musia socialisti prísť na pomoc, že „prvými" prostriedkami boja, „ktoré sa naskytnú", budú v dnešnej spoločnosti vždy trade-unionistické prostriedky boja a že „prvá" ideológia, „ktorá sa naskytne", bude buržoázna (tradeunionistická) ideológia. Takisto „neodmietajú" títo autori ani politiku, ale iba (iba!) opakujú za pánom V. V., že politika je nadstavba a že preto „politická agitácia musí byť nadstavbou nad agitáciou za hospodársky boj, že musí vyrastať z tohto boja a ísť za ním".

Pokiaľ ide o Rabočeje Delo, začalo svoju činnosť priamo „obranou" ekonomistov. Najprv napísalo už v prvom čísle (č. 1, s. 141 — 142) vyslovenú nepravdu, že vraj „nevie, o akých mladých súdruhoch hovoril Akseľrod", ktorý vo svojej známej brožúre* (* K voprosu o sovremennych zadačach i taktike russkich social-demokratov (O súčasných úlohách a taktike ruských sociálnych demokratov. Slov. red.), Ženeva 1898. Dva listy novinám Rabočaja Gazela z roku 1897.)

vystríhal ekonomistov, potom muselo priznať v polemike s Akseľrodom a Plechanovom, vyvolanej touto nepravdou, že „predstieraním nepochopenia chcelo obrániť všetkých mladších sociálnych demokratov v zahraničí pred týmto nespravodlivým obvinením" (pred Akseľrodovým obvi­nením ekonomistov z obmedzenosti).55 V skutočnosti bolo toto obvinenie celkom oprávnené a Rabočeje Delo veľmi dobre vedelo, že sa okrem iných týka aj člena jeho redakcie V. I —na. Mimochodom poznamenávam, že v spomenutej polemike Akseľrod úplne správne a Ra­bočeje Delo úplne nesprávne vysvetľovalo moju brožúru Úlohy ruských sociálnych demokratov** (** Pozri Zohrané spisy, zv. 2, Bratislava 1979, s. 501-542. Red.), vonkoncom nemalo pravdu. Túto brožúru som napísal roku 1897, ešte skôr než začala vychádzať Rabočaja Mysľ, v čase, keď som zastával názor, a zastával som ho právom, že prevláda pôvodný smer petrohradského Zväzu boja, smer, ktorý som charakterizoval vyššie. A prinajmenšom do polovice roku 1898 tento smer naozaj prevládal. Preto ak chcelo Rabočeje Delo popierať existenciu a nebezpečenstvo ekonomizmu, nemalo ani najmenšie právo odvolávať sa na brožúru vysvetľujúcu názory, ktoré boli v Petrohrade v rokoch 1897 až 1898 vytlačené ekonomistickými názormi.*

(* Pri svojej obhajobe Rabočeje Delo k svojej prvej nepravde („nevieme, o akých mladých súdruhoch hovoril P. B. Akseľrod") pridalo druhú, keď v Odpovedi napísalo: „Odvtedy, čo bola napísaná recenzia Úloh, medzi niektorými ruskými sociálnymi demokratmi vznikli alebo viac-menej jasne sa vyhranili tendencie k hospodárskej jednostrannosti, ktoré sú krokom dozadu v porovna­ní so stavom nášho hnutia zobrazeným v Úlohách" (s. 9). To sa hovorí v Odpovedi, ktorá vyšla roku 1900. A prvé číslo Časopisu Rabočeje Delo (s recenziou) vyšlo v apríli 1899. Vari ekonomizmus vznikol až roku 1899? Nie, roku 1899 zaznel prvý raz protest ruských sociálnych demokratov proti ekonomizmu (protest proti Credu). (Pozri Zobrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 203-218.) Ekonomizmus však vznikol roku 1897, ako to Rabočeje Delo veľmi dobre vie, lebo V. I—n vychvaľoval noviny Rabočaja Mysľ už v novembri 1898 (Listok Rabotnika, č. 9/10))

No Rabočeje Delo nielenže „obraňovalo" ekonomis­tov, ale i samo stále upadalo do ich základných omylov. Príčinou bolo dvojaké chápanie tejto programovej tézy časopisu Rabočeje Delo: „Za najdôležitejší jav ruského života, ktorý bude predovšetkým určovat úlohy" (podčiarkli sme my) „a charakter publicistickej činnosti zväzu, pokladáme masové robotnícke hnutie" (podčiarklo Rabočeje Delo), „ktoré vzniklo v posledných rokoch." Je nesporné, že masové hnutie je veľmi dôležitý jav. Ide však o to, ako chápať „určovanie úloh" týmto masovým hnutím. Možno to chápať dvojako: alebo v zmysle poddávania sa živelnosti tohto hnutia, t. j. že sa úloha sociálnej demokracie zredukuje na číre prisluhovanie robotníckemu hnutiu ako takému (názor novín Rabočaja Mysľ, Skupiny samooslobodenia a os­tatných ekonomistov), alebo v tom zmysle, že masové hnutie nám ukladá nové teoretické, politické a organizačne úlohy, oveľa zložitejšie, ako boli úlohy, s ktorými bolo možné uspokojiť sa v období pred vznikom masové­ho hnutia. Rabočeje Delo sa prikláňalo a prikláňa práve k prvému názoru, lebo o nijakých nových úlohách nič jasné nepovedalo, ale vždy uvažovalo tak, akoby nás toto „masové hnutie" zbavovalo povinnosti ujasniť si a riešiť úlohy, ktoré prináša. Stačí poukázať na to, že Rabočeje Delo pokladalo za nemožné uložiť maso­vému robotníckemu hnutiu ako prvú úlohu zvrhnúť samoderžavie a zúžilo túto úlohu (v záujme masového hnutia) na úlohu bojovať za najbližšie politické požia­davky (Odpoveď, s. 25).

Necháme bokom článok redaktora časopisu Rabočeje Delo B. Kričevského v 7. čísle pod názvom Hospodársky a politický boj v ruskom hnutí*, článok, kde sa opakujú tie isté omyly**,

* Ekonomičeskaja i politíčeskaja borba v russkom dviženii. Slov. red.

** „Teória štádii" alebo teória ,,nesmelého kľučkovania" v po­litickom boji je vyjadrená napríklad v tomto článku takto: „Poli­tické požiadavky, ktoré sú svojím charakterom spoločné celému Rusku, musia však zo začiatku" (to bolo napísané v auguste 1900!) „zodpovedať skúsenostiam, ktoré nadobudla príslušná vrstva (šic!) robotníkov v hospodárskom boji. Iba (!J na základe týchto skúse­ností možno a treba pristupovať k politickej agitácii" atd". (s. 11). Na 4. strane autor protestuje proti obvineniam z ekonomistického kacírstva, ktoré sú podľa jeho mienky úplne neopodstatnené, a pateticky volá: „Veď ktorý sociálny demokrat nevie, že podľa Marxovho a Engelsovho učenia majú hospodárske záujmy jednotli­vých tried rozhodujúcu úlohu v dejinách a že teda najmä boj proletariátu za jeho hospodárske záujmy musí mať prvoradý význam pre jeho triedny vývoj a oslobodzovací boj?" (Podčiarkli sme my.) Toto „teda" je úplne nevhodné. Z toho, že hospodárske záujmy majú rozhodujúcu úlohu, vonkoncom nevyplýva nijaký záver o prvoradom význame hospodárskeho (= odborového) boja, lebo najzákladnejšie, „rozhodujúce" záujmy tried môžu uspokojiť len zásadné politické premeny vôbec; najmä základný hospodársky záujem proletariátu sa môže uspokojiť iba politickou revolúciou, ktorá nahradí diktatúru buržoázie diktatúrou proletariátu. B. Kričevskij opakuje argumenty „V. V. ruskej sociálnej demokracie" (— politika ide za ekonomikou a pod.) a bernsteinovcov nemeckej sociálnej demokracie (napríklad Woltmann práve takýmito argumentmi dokazoval, že robotníci, kým budú môcť pomýšľať na politickú revolúciu, budú musieť najprv získať „hospodársku moc").



a prejdeme priamo k 10. číslu Časopisu Rabočeje Delo. Nebudeme sa, pravdaže, púšťať do roz­boru jednotlivých námietok B. Kričevského a Martynova proti časopisu Zaria a novinám Iskra. Nás tu zaujíma iba zásadné stanovisko, ktoré zaujalo Rabočeje Delo v 10. čísle. Nebudeme napríklad rozoberať kuriozitu, že Rabočeje Delo objavilo „diametrálne protirečenie" medzi tvrdením:

„Sociálna demokracia si nezväzuje ruky, nezužuje svoju činnosť len na nejaký vopred vymyslený plán alebo spôsob politického boja, uznáva všetky prostriedky boja, ak zodpovedajú reálnym silám strany" atd. (Iskra, č. 1)*( * Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava 1979, s. 435. Red.)

a tvrdením:

„Ak niet pevnej, v každej situácii a v každom období v politickom boji vyskúšanej organizácie, nemôže byť ani reči o systematickom, pevnými zásadami predchnutom a neochvejne uskutočňovanom pláne činnosti, ktorý jediný si zaslúži, aby sme ho nazvali taktika" (Iskra, č. 4).** (** Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 27. Red.)

Ak chceme hovoriť o taktike, potom popliesť zásadné uznávanie všetkých bojových prostriedkov, všetkých plánov a metód, len aby boli účelné, s požiadavkou postupovať v danej politickej situácii podľa dôsledne uskutočňovaného plánu by bolo to isté, ako keby sa uznávanie rozličných spôsobov liečby lekárskou vedou poplietlo s požiadavkou držať sa pri liečení danej choro­by jednej určitej metódy. Tu však ide práve o to, že samo Rabočeje Delo trpí chorobou, ktorú sme nazvali skláňaním sa pred živelnosťou, a nechce uznať nijaké ,,metódy liečby" tejto choroby. Preto urobilo jedinečný objav, že „taktika ako plán odporuje základnému duchu marxizmu" (č. 10, s. 18), že taktika je „proces rastu úloh strany, ktoré rastú zároveň so stranou“ (s. 11, podčiarklo Rabočeje Delo). Tento výrok má všetky predpoklady stať sa slávnym výrokom, trvalým pamätní­kom „smeru" časopisu Rabočeje Delo. Na otázku „Kam ísť?" vedúci orgán odpovedá: pohyb je proces, v ktorom sa mení vzdialenosť medzi východiskovým a nasledujúcim bodom pohybu. No toto obdivuhodné mudrlantstvo nie je len kuriozitou (potom by nestálo za to osobitne sa ním zaoberať), ale aj programom celého smeru, a to tým istým programom, ktorý R. M. (v Oso­bitnej prílohe novín Rabočaja Mysľ) vyjadril slovami: potrebný je taký boj, ktorý je možný, a možný je taký, ktorý sa odohráva v danej chvíli. Je to práve smer bez­hraničného oportunizmu, ktorý sa pasívne prispôsobuje živelnosti.

„Taktika ako plán odporuje základnému duchu marxizmu!" Veď to je ohováranie marxizmu, taká istá karikatúra marxizmu, s ktorou v boji proti nám vystu­povali národníci. Práve to je zväzovanie iniciatívy a energie uvedomelých pracovníkov, kým marxizmus, naopak, dáva iniciatíve a energii sociálneho demokrata mohutný impulz, lebo mu ukazuje najširšie perspektívy a dáva mu k dispozícii (ak sa tak možno vyjadriť) obrovské sily miliónov príslušníkov robotníckej triedy, ktorá „živelne" povstáva do boja! V celých dejinách medzinárodnej sociálnej demokracie je plno plánov, ktoré vyhlásil raz jeden, raz druhý politický vodca, pričom sa potvrdzovala predvídavosť a správnosť poli­tických a organizačných názorov jedného vodcu a vy­chádzala najavo krátkozrakosť a politické omyly dru­hého. Keď Nemecko prežívalo jeden z najväčších historických prelomov — utvorenie ríše, otvorenie ríšskeho snemu a zavedenie všeobecného volebného práva —, Liebknecht mal jeden plán celej sociálnodemokratickej politiky a činnosti, a Schweitzer mal iný plán. Keď na nemeckých socialistov doľahol mimoriadny zákon, Most a Hasselmann mali jeden plán — boli odhodlaní jednoducho vyzývať na násilie a teror, a druhý plán mali Hoechberg, Schramm a (čiastočne) Bernstein, ktorí začali sociálnym demokratom hlásať, že svojím neuváženým radikalizmom a revolučnosťou zavinili vydanie zákona a že si teraz vzorným správaním majú vyslúžiť odpustenie; tretí plán mali tí, čo pripravovali a vydávali ilegálny tlačový orgán56. Keď pozeráme na minulosť mnoho rokov po tom, čo sa boj o voľbu cesty skončil a dejiny povedali svoje posledné slovo o tom, či sa zvolila vhodná cesta, nie je, prirodzene, ťažké preukázať svoju múdrosť výrokom o raste úloh strany, ktoré rastú súčasne so stranou. Ale v Čase zmätkov*,(* Ein Jahr der Verwirrung (Rok zmätkov) — tak nazval Mehring kapitolu vo svojich Dejinách nemeckej sociálnej demokra­cie (Geschichte der deutschen Sozialdemokratie. Red.), kde opisuje začiatočné kolísanie a nerozhodnosť socialistov pri voľbe „taktiky ako plánu" zodpovedajúceho novým podmienkam.) keď ruskí „kritici" a ekonomisti degradujú sociálnu demokraciu na tradeunionizmus a teroristi horlivo hlásajú prijatie „taktiky ako plánu", ktorý opakuje staré chyby, obmedzovať sa v takomto čase na takúto múdrosť znamená vystavovať si „svedectvo chu­doby". V čase, keď mnohým ruským demokratom chýba práve iniciatíva a energia, „rozsah politickej propagandy, agitácie a organizácie"**,** Z úvodníka Iskry, č. l. {Pozri Zohrané spisy, zv. 4, Bratislava
1979, s. 434. Red.) keď im chýbajú „plány" širšie koncipovanej revolučnej práce, v takom čase hovoriť, že „taktika ako plán odporuje základnému duchu marxizmu", znamená nielen teoreticky vulgari­zovať marxizmus, ale aj prakticky ťahať stranu späť.

„Úlohou revolučného sociálneho demokrata je," poúča nás ďalej Rabočeje Delo, „aby svojou uvedomelou prácou len urýchľo­val objektívny vývin, a nie aby ho rušil alebo nahrádzal subjektív­nymi plánmi. Iskra to všetko teoreticky vie. Ale nesmierny význam, ktorý marxizmus právom pripisuje uvedomelej revolučnej činnosti, zvádza ju v praxi pri jej doktrinárskom názore na taktiku k pod­ceňovaniu významu objektívneho alebo Živelného prvku vývinu“ (s. 18).

Zasa úžasná teoretická motanica, hodná pána V. V. a jeho spoločníkov. Chceli by sme sa nášho filozofa spýtať: V čom sa môže prejaviť „podceňovanie" objektívneho vývinu u toho, čo vypracúva subjektívne plány? Iste v tom, že spustí zo zreteľa, že tento objek­tívny vývin utvára alebo upevňuje, ničí alebo oslabuje tie a či oné triedy, vrstvy, skupiny, tie a či oné národy, skupiny národov a pod., čím podmieňuje také a či onaké medzinárodné politické zoskupenie síl, postoj revoluč­ných strán a pod. Lenže v takom prípade sa tento tvorca plánu nepreviní podceňovaním živelného prvku, ale naopak podceňovaním uvedomelého prvku} lebo nebude dosť „uvedomelý", aby správne chápal objek­tívny vývin. Preto už len reči o „hodnotení relatívneho (podčiarklo Rabočeje Delo) významu" živelnosti a uve­domelosti svedčia o úplnom nedostatku „uvedomelosti". Ak sú isté „živelné prvky vývinu" vôbec dostupné vedomiu človeka, ich nesprávne hodnotenie sa bude rovnať „podceňovaniu uvedomelého prvku". Lenže ak sú vedomiu nedostupné, potom ich nepoznáme a nemô­žeme o nich hovoriť. O čom vlastne hovorí B. Kričevskij ? Ak sú podľa jeho názoru „subjektívne plány" Iskry chybné (a on ich výslovne vyhlasuje za chybné), mal by povedať, aké objektívne fakty sa vlastne ignorujú v týchto plánoch, a obviniť Iskru za toto ignorovanie z nedostatku uvedomelosti, z „podceňovania uvedomelého prvku", ak to máme povedať jeho vlastnými slovami. Ak je však nespokojný so subjektívnymi plánmi a nemá iné argumenty okrem toho, že poukazuje na „podceňo­vanie živelného prvku" (!!), tým iba dokazuje, že 1. teoreticky chápe marxizmus ä la Karejevovia a Michajlovskí, ktorých už dosť vysmial Beľtov, a 2. že v praxi je celkom spokojný so „živelnými prvkami vývinu", ktoré privádzali našich legálnych marxistov k bernsteinovstvu a našich sociálnych demokratov k ekonomizmu, a že on sám „sa strašne hnevá" na ľudí, ktorí sa rozhodli stoj čo stoj zviesť ruskú sociálnu demo­kraciu z cesty „živelného" vývinu.

A to, čo nasleduje po tom, je iba na smiech. „Tak ako sa budú ľudia aj napriek všetkým úspechom prírod­ných vied rozmnožovať ako za čias starých otcov — aj zrod nového spoločenského poriadku i napriek všetkým úspechom spoločenských vied a rastúcemu počtu uvedomelých bojovníkov bude aj ďalej výsledkom prevažne živelných výbuchov" (19). Tak ako múdrosť starých otcov hovorí: Kto nemá dosť rozumu, aby mal deti? — potom múdrosť „novodobých socialistov" (ä la Narcis Tuporylov57) hlása: Každý má dosť rozumu, aby sa zúčastnil na živelnom zrode nového spoločenského poriadku. Aj my si myslíme, že každý má na to dosť rozumu. Na takúto účasť stačí skláňať sa pred ekonomizmom, keď vládne ekonomizmus, a pred terorizmom, keď vzniká terorizmus. Napríklad na jar tohto roku, keď bolo také dôležité vystríhať pred oduševňovaním sa za teror, stálo Rabočeje Delo v rozpakoch pred touto otázkou, lebo bola preň „nová". No teraz, po polroku, keď táto vec už nieje taká aktuálna, jedným dychom nám podáva aj vyhlásenie: „Myslíme si, že úlohou sociálnej demokracie nemôže a nesmie byť to, aby sa stavala proti šíreniu teroristických nálad" (Rabočeje Delo, č. 10, s. 23), aj rezolúciu zjazdu: „Zjazd pokladá systematický útočný teror za nečasový" (Dva zjazdy, s. 18). Aké je to pozoruhodne jasné a logické! Nestaviame sa proti nemu, ale vyhlasujeme, že je nečasový, pričom to vyhlasujeme tak, že o ne­systematickom a obrannom terore v „rezolúcií" neho­voríme. Musíme uznať, že takáto rezolúcia je veľmi neškodná a úplne zabezpečená pred omylmi, ako je zabezpečený pred omylmi človek, ktorý hovorí preto, len aby nič nepovedal! A na zostavenie takejto rezolúcie je potrebné len jedno: vedieť sa držať vo vleku hnutia. Keď sa Iskra vysmiala tomu, že Rabočeje Delo vyhlásilo teror za novú otázku,* (* Pozri Zohrané spisy. zv. 5, Bratislava 1979, s. 28. Red) Rabočeje Delo s hnevom obvinilo Iskru z „priam neuveriteľných nárokov nanucovať straníckej organizácii riešenie otázok taktiky, ku ktorému prišla skupina publicistov v emigrácii pred viac ako 15 rokmi" (s. 24). Naozaj, aká náročnosť a aké zveličo­vanie uvedomelého prvku: riešiť otázky najprv teore­ticky a potom presviedčať o správnosti tohto riešenia organizáciu, stranu i masy.** (**Nesmieme zabúdať ani na to, že keď skupina Oslobodenie práce „teoreticky" riešila otázku teroru, zovšeobecňovala skúsenosti z predchádzajúceho revolučného hnutia. Veď je predsa oveľa jednoduchšie opakovať otrepané pravdy, nikomu nič „nenanucovať" a podriaďovať sa každému „obratu" aj k ekonomizmu, aj k terorizmu. Rabočeje Delo dokon­ca zovšeobecňuje toto veľkolepé pravidlo životnej múdrosti, keď obviňuje Iskru a Zariu, že „postavili svoj program proti hnutiu ako ducha vznášajúceho sa nad beztvárnym chaosom" (s. 29). V čom vlastne spočíva úloha sociálnej demokracie, ak nie v tom, aby bola „duchom", ktorý sa nielen vznáša nad živel­ným hnutím, ale aj pozdvihuje toto hnutie na úroveň „svojho programu"? Predsa nie v tom, aby pokrivkávala ta hnutím: v najlepšom prípade hnutie z toho nič nemá a v najhoršom prípade mu to veľmi škodí. No Rabočeje Delo nielenže postupuje podľa tejto „taktiky ako proce­su", ale ju aj povyšuje na zásadu, takže by bolo správ­nejšie nenazývať jeho smer oportunizmom, ale chvostizmom (od slova chvost). A treba uznať, že ľudia, ktorí sa pevne rozhodli ťahať sa vždy za hnutím ako jeho chvost, sú navždy a absolútne zabezpečení pred „pod­ceňovaním živelného prvku vývinu".

Presvedčili sme sa teda, že základnou chybou „nového smeru" v ruskej sociálnej demokracii je skláňanie sa pred živelnosťou a nechápanie faktu, že živelnosť más vyžaduje od nás sociálnych demokratov veľkú uvedo­melosť. Čím väčší je živelný rozmach más, čím viac sa hnutie rozrastá do šírky, tým rýchlejšie, neporovnateľne rýchlejšie rastie požiadavka veľkej uvedomelosti v teore­tickej, politickej i organizačnej práce sociálnej demo­kracie.

Živelný rozmach masového hnutia v Rusku nastal (a aj teraz pokračuje) tak rýchlo, že sociálnodemokra­tická mládež nebola pripravená na plnenie týchto obrovských úloh. Táto nepripravenosť je naše spoločné nešťastie, nešťastie všetkých ruských sociálnych demokra­tov. Rozmach masového hnutia prebiehal a šíril sa stále a kontinuitne, pričom nielenže sa nezastavil tam, kde sa začal, ale zachvacoval ďalšie kraje a ďalšie vrstvy obyvateľstva (pod vplyvom robotníckeho hnutia ožilo vrenie medzi študujúcou mládežou a inteligenciou vôbec, ba i medzi roľníctvom). Lenže revolucionári zaostávali za týmto rozmachom aj vo svojich „teóriách", aj vo svojej činnosti, nedarilo sa im utvoriť stálu a kontinuitnú organizáciu schopnú viesť celé hnutie.

V prvej kapitole sme konštatovali, že Rabočeje Delo znižuje naše teoretické úlohy a „živelne" opakuje módne heslo „sloboda kritiky": tí, čo ho opakovali, nemali dosť „uvedomenia", aby pochopili diametrálny proti­klad medzi stanoviskom oportunistických „kritikov" a revolucionárov v Nemecku a Rusku.

V ďalších kapitolách rozoberieme, ako sa toto skláňanie pred živelnosťou prejavilo pri plnení politických úloh a v organizačnej práci sociálnej demokracie.

• < Předchozí
• Další >