Sýria mojimi očami

Podrobnosti

Vytvořeno 4. 5. 2012

Twitter

Cestu do Sýrie, v súčasnosti vníma drvivá väčšina Slovákov ako cestu do vojnou zmietanej krajiny. Krajiny, kde vládne chaos a tvrdý teror voči civilnému obyvateľstvu, ktoré jednohlasne volá po demokratických reformách. V súlade s tým vydal, teraz už exminister  zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda, odporúčanie necestovať do Sýrie a následne stiahol náš konzulát do susedného Libanonu. Pre porovnanie Rusko alebo Česká republika svoje zastúpenie v krajine ponechali. Slovenské médiá denne prinášajú aktuálne informácie o stupňujúcom sa násilí v krajine, prinášajú zábery z pouličných bojov, či zábery z nie veľmi masových, no o to radikálnejšie po zmene volajúcich demonštráciách. 

Partnerská organizácia SZM v Sýrii National Union of Syrian Students (NUSS) pozvala dve organizácie na tzv. International solidarity mission to Syria. Prvou z nich je World Peace council, druhou Svetová federácia demokratickej mládeže (WFDY), ktorej je SZM členom. Pozvanie sme prijali. Napriek tomu, že sledujem aj alternatívne médiá a neveril som úplne tomu, ako situáciu naše mienkotvorné médiá vykresľujú, pred cestou som samozrejme mal obavy.

Môj prvý kontakt so Sýriou bol pozitívny, zo strany organizátorov sa nám už na letisku dostalo srdečného privítania. Hneď som si všimol na stenách letiska plagáty Bašára al-Asada sadiaceho strom, čo údajne symbolizuje pokrok. To som ešte nevedel, že jeho podobizeň je takmer všadeprítomná. Cestou do hotela som veľký ruch v meste nečakal, bolo už niečo po polnoci, no čoraz bližšie k centru mesta bolo v uliciach sýrskej metropoly živšie.

Prechádzka v centre Damasku

Hneď druhý deň sme dostali možnosť prejsť sa po uliciach Damasku. Prvé, čo mi udrelo do očí bolo množstvo predvolebných plagátov rôznych kandidátov. Potom som si spomenul, že v Sýrii sa majú konať voľby. Avšak na rozdiel od Slovenska, v Sýrii žiadne obmedzenia na rozmiestňovanie predvolebných materiálov neexistujú. Bilboardy popri chodníkoch, transparenty nad cestou a obrovské množstvo plagátov na múroch, stenách či stĺpoch. Predvolebné materiály sú jednoducho všade.  Tak ako portrét úradujúceho prezidenta a jeho otca. Rovnako veľa je všade sýrskych vlajok, ktorým sekundujú vlajky palestínske. Spomínané voľby sú jednou z reforiem sýrskej vlády. Ešte v marci minulého roku, po začiatku nepokojov, podala vtedajšia vláda demisiu. Za posledný rok bol zrušený výnimočný stav v krajine, prijatý nový zákon o politických stranách, uskutočnili sa voľby do miestnych samospráv a bola prijatá aj nová ústava, ktorá dostala v referende obrovskú podporu obyvateľstva.

Autobusom nás priviezli k modernému, štvorposchodovému, nákupnému centru, zo skla, železa a betónu, plného obchodov so zahraničnými značkami. Samozrejme  aj tu na všetko dozerá zrak všade prítomného prezidenta z plagátov. "Takže konzum dorazil už aj sem a organizátori sa tým chceli hosťom zo Západu aj patrične pochváliť", pomyslel som si. Chodiac po chodbách nákupného centra som sa dal do reči s tlmočníčkou a sprievodkyňou v jednej osobe, ktorú pridelili našej skupinke. "Tu nič nekupujte, je tu draho. Keď skončíme s prehliadkou, zavedieme vás na trhovisko. Je tam oveľa lacnejšie." hovorí Raquelle, 20 ročná študentka francúzštiny a francúzskej literatúry. Postupne sa dozvedám, že trhovisko, na ktoré mierime je najdlhšie a jedno z najstarších v Damasku, ale napríklad aj to, že Raquelle, aj keď je Sýrčanka, je kresťanka, no má aj Židovské korene, o čom svedčí aj jej meno.

Autobusom sa presúvame pred spomínané trhovisko s názvom Al-Hamídijá. Prekvapuje ma počet dopravných policajtov v uliciach aj ozbrojení vojaci a zátarasy pred vládnymi budovami. Takisto ma trochu mrzí, že sa presúvame autobusom, no to ešte netuším, že v ten deň sa nachodím až-až. Vchod do trhoviska pôsobí naozaj impozantne. Vysoká strecha z tmavého skla pripomína tunel. Poskytuje ochranu pred slnkom a vnútri je príjemný chládok. Všade je plno obchodov so suvenírmi, textilom, jedlom, pitím, šperkmi, hudobnými nástrojmi a mnohými ďalšími vecami. Napriek tomu, že je trhovisko široké, je preplnené množstvom miestnych ľudí. Moja prvá myšlienka bola, že je to ideálne miesto na bombový útok.

Našu skupinku, v ktorej bol okrem mňa aj Talian Franco a Čech Milan opäť viedla Raquelle. Bolo vidno, že je trochu nervózna. Aj keď nám bol pridelený ďalší chlap, ktorý na nás dohliadal zozadu, predsa len, pre dvadsaťročné dievča nie je jednoduché dávať pozor na troch Európanov na preplnenom trhovisku.

Miestni obchodníci nám ponúkali svoje tovary v snahe zarobiť. Čo upútalo moju pozornosť boli ďalšie plagáty, či portréty prezidenta Asada v malých zapadnutých obchodíkoch. Portréty na vládnych budovách či v uliciach, by bolo možné vysvetliť ako istý druh propagandy, či dokonca kultu osobnosti, ale týchto ľudí nikto nenúti mať vo svojom malom obchodíku prezidentov portrét. Pomaly kráčame po starobylej dlažbe trhoviska. Obchodníci nás neustále oslovujú. V jednej časti začnú okolo nás chodiť malé, neumyté deti. Nerozumiem čo hovoria, ale domyslím si podľa natŕčajúcich rúk a smutného, pokorného tónu v hlase.

"Nie je to časté, no nie je to zase ani nič neobvyklé. Miesto toho, aby sedeli v škole, ich rodičia nútia k tomuto", odpovedá Raquelle, na otázku, či je takýchto detí v Damasku mnoho. Pomaly sa dostávame na koniec trhoviska na námestie. Nachádza sa tu hlavný vchod do Umájovskej mešity, najväčšej v Damasku. Pred vchodom počkáme na ďalšie skupinky. Pred vstupom dnu sa musíme vyzuť, Raquelle a ďalšie ženy si musia obliecť plášť. Staré zvyky nepustia. Zaujímavé je, že v Sýrii neplatia striktné pravidlá, čo sa týka oblečenia žien. Videl som ženy od hlavy po päty zahalené v burke, len s úzkym otvorom pre oči, ale aj decentne oblečené moslimky s elegantnou šatkou na hlave. Väčšina žien však chodí oblečených podobne ako Európanky, možno o trochu menej vyzývavo.

Nádvorie mešity pôsobí naozaj monumentálne. Teraz už viem, čo si mám predstaviť pod pojmom Orient. Svetlá, nablýskaná dlažba je príjemne zohriata od slnka. Neskôr vstupujeme aj do mešity, ktorá je rozdelená na ženskú a mužskú časť. Nachádzajú sa tu vraj aj pozostatky Jána Krstiteľa a vnuka Proroka Mohameda, Husseina. Odvšadiaľ cítiť pokoru a pokoj.

Ďalšia možnosť pešej prehliadky hlavného mesta sa mi naskytá podvečer. Milan si chce ísť nakúpiť ešte nejaké veci a ide s našim ďalším sprievodcom Danielom von, a ja sa k ním pridávam. Kráčame po úzkych uličkách centra hlavného mesta, kľučkujúc pomedzi autá, ktoré z pohľadu Európanov jazdia chaoticky, neustále trúbia prechádzajú z pruhu do pruhu a pod. Všade je množstvo ľudí. V autách, v autobusoch MHD, v uliciach, v kaviarňach, ale aj na väčších trávnatých plochách, kde ľudia oddychujú po horúcom dni, ležiac alebo sediac na deke. Opäť sa dostávame k trhovisku, kde Milan kupuje darčeky rodine. Postupne prechádzame bočnými uličkami až k hradbám starého mesta, ktoré tu stoja podľa Danielových slov skoro tisíc päťsto rokov a kráčame čoraz užšími a zapadnutejšími uličkami, niekde sú obchody, niekde už nie. Už sa zotmelo a my sme stále v meste, preto začínam byť trochu nepokojný. Ideme ešte na kávu do miestnej kaviarne, kde sa zhovárame s Danielom, o jeho názoroch na krízu v krajine. Vysvetľuje nám, že v Sýrii žiadne masové povstanie nie je: "Sú to menšie skupinky, gangy ozbrojencov. Armáda však môže proti nim len veľmi ťažko zasiahnuť, pretože sú mobilní. Prídu do Sýrie, splnia úlohu a presunú sa naspäť za hranice. Tam sú napojení na odnože teroristických skupín ako Al-Kájda."

Začínam mať trochu obavy, keďže sme vonku už dlhšie. Myslel som, že po štvrťhodinke sa vrátime do hotela, no už sme preč takmer tri hodiny. Do hotela pôjdeme taxíkom, aby sme stihli večeru, hovorí Daniel a moje obavy sa ešte viac zvyšujú. Predsa len som v cudzej krajine s človekom, ktorého poznám sotva sedem hodín. No to ešte netuším, že v najbližších dňoch sa s ním spriatelím. Úzkymi uličkami sa vraciame do centra mesta, ktoré žije rušným nočným životom. Cestou v taxíku som stále napätý, no všímam si aj okolie a ľudí. Moje obavy opadnú vo chvíli, keď v diaľke zbadám výškovú budovu s nápisom SAMSUNG posiatu klimatizáciami, nachádza sa totiž blízko hotela a je to jediný orientačný bod, ktorý si pamätám. Môj prvý deň v Sýrii sa blíži ku koncu a aj napriek menším obavám som sa na vlastné oči mohol presvedčiť, že  hlavné mesto si žije svojim životom a žiadne boje v uliciach alebo aspoň masové demonštrácie proti Assadovmu režimu tu nie sú.

Návšteva vojenskej nemocnice a obetí "neozbrojených aktivistov"

Na druhý deň sme navštívili miesto, ktoré sa mi z cesty do Sýrie vrylo do pamäte najviac, vojenskú nemocnicu. K autobusu dostávame tentokrát aj policajné auto a policajnú motorku, ktoré idú pred nami. Myslím na to, že takáto kolóna skôr vzbudí pozornosť než, aby nám to v prípade potreby pomohlo. Následne si ale spomeniem na spôsob jazdy sýrskych vodičov a je mi to jasné, majú za úlohu raziť nám cestu. Nemocnica je dobre strážená. Popri bráne až ku vchodu sú betónové alebo železné zátarasy a ozbrojení vojaci. Na vrátnici je dokonca aj vojačka. Vjazd do nemocnice je stráženejší oveľa viac. Hneď mi je jasné, že nemocnica je dôležité miesto. Vchádzame do moderne vyzerajúcej veľkej budovy, na začiatku absolvujeme stretnutie s riaditeľom nemocnice, ktorý nás a médiá hneď upozorňuje, aby sme ho nesnímali, nakoľko je vysoký dôstojník. Následne nám ozrejmuje situáciu: ležia tu zranení vojaci z celej krajiny, ale aj civilisti. Personál nemocnice nás k nim zavedie a môžeme sa kohokoľvek pýtať čokoľvek. Ešte pred tým, ale dostaneme možnosť vidieť ako vynášajú mŕtvych vojakov z nemocnice. Riaditeľ hovorí, že každý deň sem prinesú 10-15 zranených vojakov a každý deň tu na následky zranení zomrie asi 10 vojakov, a to aj napriek pomerne kvalitnému vybaveniu nemocnice. V momente sa mi vynárajú v pamäti komentáre našich médií o tom, ako sýrska armáda tvrdo zasahuje proti "neozbrojeným aktivistom".

Schádzame dolu po schodoch na prízemie, ideme kľukatými chodbami. Keď konečne uvidím denné svetlo nachádzame sa na chodbe, na konci ktorej stoja nastúpení vojaci držiac drevenú truhlu zabalenú v sýrskej vlajke. Za nimi ležia pri stene ďalšie tri či štyri. Opäť sa ma zmocní skepticizmus, či nie sú náhodou prázdne. No keď podídem bližšie prebehne mi mráz po chrbte, zovrie mi hrdlo a zdá sa mi, že nie veľmi, no trochu cítim nepríjemný zápach. Vychádzame na nádvorie nemocnice, kde sú médiá, rodiny obetí, pristavené dodávky na truhly, nastúpená jednotka aj vojenský súbor. Truhly nakladajú za zvukov smútočnej piesne. Po naložení tiel sa radoví vojaci zhluknú za dodávkami a odhodlane začnú kričať nejaké heslo, hroziac pritom päsťami. Nerozumiem im. Cítim len z ich hlasov, že sú odhodlaní a nahnevaní pre smrť svojich kolegov a priateľov. Následne prítomní kondolujú pozostalým. Opäť sa ma zmocní smútok. Pozerám sa do očí ľudom, ktorým nerozumiem, no napriek tomu naše pohľady hovoria za všetko a nepotrebujeme tlmočníka. Podávam ruku ľuďom, ktorých nepoznám, ktorých vidím prvý a posledný krát v živote, no napriek tomu s nimi úprimne súcitím. Sýrsky zvyk je odviesť telá pred pohrebom domov. Kolóny teda odchádzajú z areálu nemocnice a my ideme na poschodia. Dostávame sa na oddelenie ľahko zranených vojakov. K ťažkým prípadom nás pustiť nemôžu.

Aby naše stretnutia vyzerali v médiách dojemne, dostávame do rúk ružu, ktorú máme dať vojakom. Spolu s mojimi ruskými kamarátmi vchádzame do jednej z izieb. Ležia tu dvaja zranení štíhli muži. Ruský tlmočník je pri druhej posteli s kamarátom, ktorý sa pýta vojaka na detaily jeho zranenia. Ja idem k druhému vojakovi a podávam mu ružu, ktorú som dostal. Nie však z nutnosti. Aj keď je to opäť človek, ktorého nepoznám, o ktorom neviem nič, cítim pred ním rešpekt, úctu a viem, že darovanie ruže, je to najmenej čo môžem urobiť. Komentáre médií o neozbrojených aktivistoch mi pripadajú čoraz viac cynicky.

Na druhej strane chodby je oddelenie, kde sú civilisti. Leží tu muž, asi päťdesiatnik, ktorého meno si radšej ani neskúsim zapamätať. Je z mesta Hamá  a postrelili ho neznámi ozbrojenci. Nevie kto to bol. Spolu so susedmi zo štvrte zorganizovali dobrovoľné nočné hliadky, ktoré dozerali na pokoj a poriadok v ich štvrti. Stál pred jedným z domov, keď zrazu prišlo auto s tmavými sklami a následne spustili na neho paľbu. Nevie kto to bol a odkiaľ. Vie len, že na neho strieľali a mal to šťastie, že prežil.

Stretnutie predstaviteľov cirkví v Sýrii

V ten istý deň ešte absolvujeme návštevy sýrskeho muftiho a sýrskeho patriarchu. Opäť prichádzame do Umájovskej mešity, tentokrát však do miestnosti vyhradenej pre návštevy. Pôsobí monumentálne. Po asi štvrťhodinke, ktorú vypĺňame prehliadkou tejto obrovskej miestnosti prichádza jeho excelencia mufti Ahmad Badrddin Hassoun. Usmieva sa, žiari z neho optimizmus. Takisto ako večer patriarcha Hazim zdôrazňuje, že všetci sme Ľudia, bez ohľadu na farbu pleti, či vierovyznanie. V Sýrii, žijú všetky menšiny vedľa seba v mieri, nikto nechce krviprelievanie. Či sú to moslimovia, kresťania alebo židia, všetci veria v toho istého Boha a chcú žiť v mieri. Mufti hovoril aj o súčasnom stave vo svete: "Pred vyše šiestimi desaťročiami sa začala svetová vojna, kde zomreli desiatky miliónov ľudí, len preto, že niektorí ľudia si mysleli, že sú viac ako ostatní. Dnes sa situácia začína opakovať - opäť si niektorí ľudia začínajú myslieť, že sú viac ako ostatní." Väčšinou nesúhlasím s názormi cirkevných hodnostárov, no teraz musím dať obom za pravdu.  Na záver nás  Mufti Hassoun šokuje, keď nám rozpráva o smrti svojho syna. Začiatkom októbra minulého roku syna muftiho a jeho kamaráta uniesli spred univerzity a zabili ho. Vrahov chytili a tí po čase priznali, že vražda bola na objednávku. Zavraždili ho za 1000 USD. Pri hovorení o tejto ešte stále čerstvej osobnej tragédii sa Muftimu nahrnuli slzy do očí, čo je pochopiteľné. Môj obdiv k nemu sa ešte zvýšil, keď som sa dozvedel, čomu musí čeliť. Cestou naspäť do hotela premýšľam nad tým, kam smerujeme, ak stále medzi nami ešte existujú ľudia, ochotní kvôli tisícke dolárov zabiť mladého človeka, ktorý má život pred sebou, a to všetko len preto, aby sme spôsobili ukrutný žiaľ jeho blízkym.

Univerzita Tishreen v Lattakii

Nasledujúci deň, po prílete a ubytovaní sa v meste Lattakia, ktoré malo byť ešte v marci dejiskom masakrov civilného obyvateľstva, sme sa z hotela presunuli autobusom pred Tishreensku univerzitu. Opäť som po ceste nevidel nič neobvyklé. Bežná premávka a ľudia na uliciach. Pred vchodom do univerzity nás čakalo niekoľko študentiek s kvetmi. Prechádzame cez priestrannú chodbu do veľkej prednáškovej miestnosti. Interiér je v mnohom podobný našim univerzitám. Za stolom sedí už niekoľko predstaviteľov univerzity a ďalšie mesta sú vyhradené pre rektora a vedúcich našej delegácie, pre zástupcov organizácií World peace council a WFDY. Sadám si mimo našej skupiny pri miestnych študentov. Behom pár minút sa mi prihovárajú, predstavujú a zvedavo sa pýtajú odkiaľ som, čo študujem, ako prezentujú Sýriu v mojej krajine a pod. Samozrejme boli prekvapení, keď som im spomenul niektoré zo správ, ktoré som čítal pred odchodom do Sýrie. "Ja bývam tu v Lattakii na internáte a môžem povedať, že v meste je pokoj.", reaguje na moje slová o ostreľovaní Latakie z mora armádnym loďstvom jeden zo študentov. Pýtam sa, či je v krajine bezpečne. "Áno, v krajine je bezpečne, s výnimkou niekoľkých miest, kde je vyššie riziko teroristických útokov".

"V krajine operujú nejaké skupiny ozbrojencov, ktorí chcú destabilizovať krajinu a vyprovokovať obyvateľstvo a armádu. Útočia najmä na vojakov, no medzi obeťami je aj množstvo náhodných civilistov. Armáda si s nimi nevie dostatočne poradiť, pretože títo teroristi často nie sú zo Sýrie, ale utekajú napríklad do Turecka či Libanonu." Na otázku, prečo aj do Libanonu, keď patrí medzi spriatelené štáty Sýrie dostávam odpoveď, že skupinky ozbrojencov pôsobia na území Libanonu taktiež ilegálne. Obe vlády zorganizovali niekoľko koordinovaných akcií na územiach oboch štátov proti nim, no zatiaľ bez väčších úspechov. Pozícia Turecka je jasná, ticho podporuje aj týchto odporcov Assadovho  režimu.

"Dúfam, že kríza už nepotrvá dlho." Odpovedá tretí zo študentov na otázku, koľko podľa nich bude trvať napätá situácia v krajine. Ďalej sa už o politike nebavíme. Chlapci študujú architektúru, preto sa ma pýtajú, aké budovy sa na Slovensku stavajú, ako vyzerá hlavné mesto a pod. Na záver stretnutia na univerzite, sa zdravíme s jej rektorom, ktorý sa veľmi poteší, keď ma predstavia ako zástupcu Slovenska. Starší, nízky pán sa srdečne usmeje a spustí: "Dobrý deň. Ako sa máte? Ja som v Československu študoval!"

Počas večere sa dávam do reči aj s tlmočníkom Danielom. Zaujíma ma kde robí, ako žije, zhovárame sa aj o našich rodinách, ale aj o tom, čo si myslí o súčasnom stave či ako sa pije miestny alkohol, Arak. Na záver sa dostávame opäť ku kríze v Sýrii. "Naša armáda má pol milióna členov, ďalších deväť miliónov je v zálohe", odpovedá na otázku, či je armáda pripravená aj na zahraničnú intervenciu. Oponujem, tým že napríklad v Iraku bola armáda tiež dosť početná a behom troch týždňov Američania najväčší odpor zlomili. "To je pravda, ale Hussajnovu armádu preceňovali. Mala až príliš dobrú povesť, no skutočný stav nezodpovedal povesti." Zaujímajú ma aj ďalšie detaily o armáde. Dozvedám sa teda okrem iného aj to, že armáda zabezpečuje vojakom byty, v istých prípadoch aj auto na dochádzanie za rodinou. Napriek tomu, že je povinná prezenčná služba, armáda funguje aj na profesionálnej úrovni. Preto si toto povolanie volia väčšinou ľudia z chudobnejších rodín.

V uliciach Lattakie

Na druhý deň ráno dostávame možnosť prechádzky po Lattakii. Prichádzame do centra rušného veľkomesta. Na túto návštevu som bol obzvlášť zvedavý. Deň pred odletom som si pozeral videá zastrelených demonštrantov a bojov v uliciach Lattakie, či fotky zohavených civilistov na youtube. Takisto šlo o masakre v Lattakii, ktoré sa tu mali odohrávať len pred necelým mesiacom. Presunuli sme s hotela na kraji mesta autobusom do centra, čiže som mal šancu vidieť mesto od okrajových štvrtí až po stred mesta. Opäť jedno z rušných rán prístavného veľkomesta - cesty plné áut, ľudia prechádzajúci sa v uliciach alebo sediaci na terasách na rohoch ulíc pochlipkávajú kávu, čaj a fajčia cigary. Množstvo mojich kolegov z misie sa pýtalo okoloidúcich na situáciu, na ich názory. Keby sa medzi nimi nájde zástanca opozície, nie som si istý, či by svoj názor vyjadril takto otvorene. Preto sa radšej zameriavam na pozorovanie ľudí, dopravy, domov, okolia, nálad a celkovej atmosféry. Dozvedám sa tak napríklad, prečo si v Lattakii nelámu hlavu s rekonštrukciou omietky a prečo budovy vyzerajú tak zanedbane. Vraj je to preto, lebo sa neoplatí neustále dávať nový náter. Morský vzduch a ostré slnko farbu aj omietku vždy vysušia.

Opäť si všímam aj chudobu v Sýrii - mladá žena zahalená v čiernej burke sedí pri múriku na kartóne spolu s malým dievčatkom. Natŕča ruku a čo si mi hovorí. Okrem detí na trhovisku v Damasku to bol však jediný prípad chudoby, ktorý som zaznamenal. Väčšina okoloidúcich na ulici sa snaží nenápadne prečítať naše mená na kartičkách, ktoré máme zavesené na krku, tí, čo ovládajú cudzí jazyk sa nám aj prihovárajú. Málokto z miestnych sa však niekam ponáhľa. Najlepším príkladom sú dvaja mladí Sýrčania opretý o stĺp pred vchodom do banky, debatujúc a spokojne fajčiac cigarety pod vyblednutým plagátom prezidenta Assada.

Let ponad Homs

Po odchode z hotela sa presúvame na miestne letisko, kde v čakacej hale sledujeme sýrske správy a diskutujem s Badarom, ďalším študentom, ktorý nám tlmočí. Hovoríme  najmä o situácii študentov a o školstve. Nechápal ako môže byť u nás školstvo v ústave bezplatné, keď si musíme platiť ubytovanie, knihy či ostatné školské pomôcky a poplatky. V Sýrii študenti neplatia za nič. S výnimkou poplatku 12 dolárov, ale až na doktorandskom stupni.

Počas letu sledujem krajinu. Je dobrá viditeľnosť a letíme pomerne nízko. Na cestách možno rozoznať autá, či ľudí. Zaujíma ma či poletíme ponad Homs a dostáva sa mi odpovede, že áno, o chvíľu. A naozaj, v priebehu niekoľkých minút letíme popri pomerne veľkom meste, letíme ponad našimi médiami toľko spomínaný Homs. Čakal som však kúdole čierneho dymu stúpajúceho do výšky stoviek metrov a obkľúčenie mesta armádnym delostrelectvom. Miesto toho vidím len pokoj a skupinku asi 5 ľudí za mestom. Ešte chvíľu pozorne skúmam všetko čo sa dá z okna vidieť, či náhodou niečo neobvyklé neuvidím, no márne.

Stretnutie s viceministrom zahraničných vecí

Po prílete nabitý program pokračoval. Hneď poobede sme sa mali zúčastniť stretnutia s viceministrom zahraničných vecí Sýrie Fajsalom Al-Mikdadom. Opäť sa presúvame autobusom do obrovskej budovy ministerstva zahraničných vecí, ktorá je maximálne chránená - betónové a železné zátarasy, vrecia s pieskom, kontrolné stanovištia a ozbrojení vojaci. Stretnutie s viceministrom nie je dlhé, bavíme sa najmä o kríze v krajine a o postojoch zahraničných krajín k Sýrii a krajinám Blízkeho východu. Po skončení rokovania sa viceminister osobne lúči s každým delegátom a mne sa opäť dostáva srdečnejšieho lúčenia, keďže viceminister študoval v Československu.

Posledný deň

Posledný deň v Sýrii začíname ako zástupcovia WFDY rokovaním s mládežníckymi organizáciami v Sýrii, napríklad s NUSS či Sýrskym zväzom komunistickej mládeže. V ďalšej časti dňa sa zase stretávame s predstaviteľmi sýrskych odborov. Diskutujeme opäť o kríze v Sýrii, o živote mládeže, či o podmienkach pracujúcich. Zhodujeme sa na tom, že zahraničie vytvára na Sýriu obrovský tlak, aktívne podporuje povstalcov a v médiách či na medzinárodnej politickej scéne je vytváraný čierno-biely obraz o dianí v krajine.

Medzi rokovaniami idem robiť spoločnosť našim sprievodcom. Na začiatku cesty som sa kvôli obavám, čo ma čaká na tento deň celkom tešil, no teraz mi začína byť smutno. Najmä za deckami, ktorí nám robili spoločnosť. Raquelle sa s nami fotí a vymieňame si kontakty. S Wessamom zase žartujeme, že slzy si necháme na letisko. "Idete teda s nami aj na letisko?", pýtam sa. "Neviem, snáď áno. No keď nie, tak to bude úplne bez sĺz", pokračuje v žartovaní. Ešte chvíľu debatujeme o bežných veciach, pripája sa k nám aj Badar. Potom opäť nasadáme na autobus a mierime k pamätníku neznámeho vojaka, ktorý sa nachádza na úpätí hory Kassioun nad Damaskom vysokej 1151 metrov. Impozantný je slovo, ktoré asi najlepšie vystihuje tento pamätník padlým sýrskym vojakom. Obrovská šedosivá betónová kopula, symbolizujúca podľa slov Raquelle prilby vojakov, a nad ňou taktiež sivá, betónová brána, ku ktorej vedie široký chodník z bielej dlažby a schodov. Pred pamätníkom sa nachádza večný oheň, ku ktorému kladieme veniec. Naokolo je priestranný areál z udržiavanej trávy a stromov. Na kopci oproti pamätníku vidím obrovskú budovu. Síce má pieskovovsivú farbu ako väčšina budov v Sýrii, no aj tak pôsobí honosne a monumentálne. "To je prezidentský palác", hovorí Wessam. Po menšej prehliadke okolia pamätníku sa autobusom presúvame na obed do reštaurácie, ktorá sa nachádza takmer na samom vrchu hory Kassioun. Cestou si všímam, že hora je plne obsadená vojakmi. Je to asi dôležitý strategický bod, celý Damask tu je ako na dlani. Sú tu vybudované menšie pozorovateľne, improvizované opevnenia z vriec s pieskom, ostnaté drôty, množstvo tabuliek "Military zone" a vojaci ozbrojení minimálne kalašnikovom. S týmto všetkým ostro kontrastujú desiatky civilov, ktoré na úpätí hory oddychujú, sediac na dekách alebo ukrývajúc sa v tieni zakrpatených stromov. "Hora je obľúbené miesto obyvateľov na oddych pri letných horúčavách. Horúci vzduch klesá dolu, do mesta, tu však ostáva príjemne chladno", vysvetľuje ruský tlmočník. Po príchode do reštaurácie sa nám naskytá nádherný pohľad na hlavné mesto. Opäť máme šťastie, že je dobrá viditeľnosť a ako som už spomenul vyššie, celý Damask máme ako na dlani. Po príchode nás čaká ešte jedno večerné stretnutie, ktoré ale musím spolu s ďalšími štyrmi delegátmi opustiť a ísť do miestnej televízie. Vraciame sa až neskoro večer, keď sú Wessam s Raquelle už preč, takže som sa s nimi nestihol osobne rozlúčiť.

Odlet

Skoro ráno ideme autom ulicami Damasku prebúdzajúceho sa do jasného rána. Ľudí v uliciach ešte nie je veľa, no niektorí predavači už otvárajú svoje obchody. Vojaci a ozbrojenci pred vládnymi budovami však sú na stráži neustále. Ideme po výpadovke na letisko a pomedzi palmy a cédre rastúce popri ceste sa rýchlo mihajú lúče ostrého, ranného slnka. S rovnakou rýchlosťou sa mi v hlave mihajú všetky zážitky z návštevy Sýrie. Stále mi je ľúto, že som sa s Wessamom, Badarom a Raquelle nestihol poriadne rozlúčiť. Aj keď som s nimi bol len niekoľko dní, veľmi som si ich obľúbil. Keď som prichádzal do Sýrie, nevedel som, čo presne ma čaká. Teraz viem, že okrem iného, som získal priateľstvo skvelých mladých ľudí.

Pred letiskom nás zastaví ešte jedna kontrola ozbrojencov. Nie sú to vojaci, ale skôr niečo ako príslušníci ľudových milícií či revolučných gárd. Po zhliadnutí papiera, ktorý im podáva spolujazdec nás púšťajú do areálu letiska. Ďalej nasledujú už len posedné kontroly, menšie nákupy na letisku a čakanie na lietadlo. Keď v ňom už sedím, stále ešte vstrebávam všetky pocity a dojmy z mojej návštevy Sýrie. Pri pohľade cez okno lietadla na Damask z výšky dúfam a verím len v jedno. Že táto prekrásna krajina, napriek súčasnej zložitej situácii, ostane ušetrená scenáru, ktorý poznáme z Juhoslávie, Afganistanu, Iraku, či Líbye.

Artur Bekmatov

Zdroj: http://artur.blog.pravda.sk/2012/05/04/syria-mojimi-ocami/

• < Předchozí
• Další >