Demokracie či genocida?

Podrobnosti

Vytvořeno 9. 6. 2006

Twitter

Kapitalizmus je 200 rokov starý systém, pozostávajúci zo sústavy inštitúcií a praktík, ktoré ženám a mužom s tvorivým talentom legislatívne zabezpečujú právnu registráciu, počiatočný kapitál, ochranu finančných záväzkov, finančné nástroje, patentovú a kopirajtovú ochranu, slobodný vstup na trhy, priaznivé dane a regulačné predpisy, analytické nástroje, účtovnú prax a všetko potrebné na realizáciu svojich snov (Jedna z definícií kapitalizmu)

V tedy začali vznikať školy mysliteľov, ktorí interpretovali históriu ako cyklický proces a snažili sa dokázať, že nerovnosť je nezmeniteľný zákon ľudského života.

George Orwell: 1984

V rámci kolonizačného štandardu motrokári v hrách, sexe a terorizme nás stále bombardujú dôkazmi o zločinnosti komunizmu v bývalom socialistickom bloku a dôkazmi o oslobodení východoeurópskych národov spod komunistickej totality po roku 1989, keď sme sa konečne dočkali slobody, demokracie a dodržiavania ľudských práv a nastúpili cestu všeobecného rozvoja. Motrokári nám denne podávajú množstvo dôkazov, ako v socializme totalita nedovolila žiť ľuďom dôstojný život, ako žili v chudobe a biede, v strachu, ako nemohli písať knihy, nakrúcať filmy, cestovať a žiť šťastný život.
Ako vyzerá sloboda, demokracia a dodržiavanie ľudských práv v bývalom socialistickom bloku teraz? Bolo výsledkom prechodu na kapitalizmus dodržiavanie ľudských práv, alebo všeobecný úpadok, zločiny, alebo dokonca genocída v bývalom socialistickom bloku? Čo hovoria fakty porovnávajúce socializmus a kapitalizmus v krajinách bývalého socialistického bloku?

Fakty – zločiny demokracie

Kacírstvom nad kacírstva je zdravý rozum.

George Orwell: 1984

Pred mesiacom boli v pražských uliciach zmasakrovaní československí študenti.

Výzva VPN 19. 12. 1989 (Verejnosť 22. 12. 1989)

Fakty publikované svetovými organizáciami jednoznačne dokumentujú všeobecný úpadok spoločnosti v bývalom socialistickom bloku po zavedení slobody, demokracie a dodržiavaní ľudských práv, po zavedení kapitalizmu. Samozrejme, v rámci kolonizačného štandardu totalita demokracie účinne zabránila, aby sa fakty o všeobecnom úpadku dostali do povedomia širokej verejnosti alebo aby sa o nich diskutovalo, alebo nedajbože, aby sa prijali logické závery. Totalita demokracie nahradila fakty hrami, sexom a terorizmom.
Všeobecný úpadok a zločiny demokratickej genocídy v bývalom socialistickom bloku po zavedení kapitalizmu sú dobre zdokumentované v mnohých publikáciách [5, 16, 17]. Uvediem niektoré závery zo správy OSN [5], citujem: „Hlavný problém ekonomickej stratégie obhajovanej počas prechodu (zo socializmu na kapitalizmus) je, že boli založené na minimalizovaní úlohy štátu. Naopak, pretože proces prechodu je zdĺhavý a komplexný, zodpovednosť štátu sa mala zvýšiť a nie znížiť.“ Správa OSN hodnotí životnú úroveň za socializmu v bývalom socialistickom bloku nasledujúco, citujem: „Pred rokom 1990 krajiny bývalého socialistického bloku boli pozoruhodné tým, že poskytovali občanom vysoký stupeň sociálnej bezpečnosti. Plná celoživotná zamestnanosť bola garantovaná. Hoci peňažný príjem bol nízky, bol stabilný a bezpečný. Veľa základného tovaru bolo dotovaného a bol regulárne dodávaný. Občania mali potravinovú bezpečnosť a boli adekvátne oblečení a ubytovaní. Vzdelanie a zdravotníctvo bolo garantované pre každého zadarmo. Občania po odchode do dôchodku mali zaistenú penziu a výhody z mnohých foriem sociálnej zábezpeky. Ale od roku 1989 sa celý prepracovaný systém sociálneho zabezpečenia rozpadol.“

Nasledujúce fakty pre krajiny bývalého socialistického bloku sú z obdobia 1990 – 1998, adaptované hlavne z publikácie [17].
- Pravdepodobnosť, že 15-ročný mladík na Ukrajine sa dožije 60-tich rokov je po transformácii na kapitalizmus len 65%, pričom v roku 1980 pravdepodobnosť bola 72%.
- Zvýšenie chudoby medzi rokmi 1987 – 1988 a 1993 – 1995 bolo v Poľsku z 2,1% na 14%, v Rumunsku z 1,3% na 39%, v pobaltských štátoch z 0,1% na 29%, v Moldavsku z 0,2% na 66%, v Rusku 2,2% na 44%, na Ukrajine z 1% na 63%, v štátoch Strednej Ázie z 6,5% na 53% [16] (obrázok 82 adaptovaný z [18]).
- 60% deti v Poľsku trpelo rôznymi formami podvýživy po prechode na kapitalizmus.
- Počet tehotných žien v Rusku, ktoré trpeli chudokrvnosťou, sa medzi rokmi 1989 a 1994 strojnásobil.
- 20-50% detí v Moldavsku trpelo v roku 1996 krivicou.
- V roku 1991 bolo v Rusku spáchaných 39 000 samovrážd, z toho 8 000 žien. V roku 1992 to už bolo 43 000 samovrážd.
- Ekonomický rast po transformácii rýchlo spôsobil veľkú nerovnosť v majetku a v príjmoch, vytvoril úzku skupinu veľmi bohatých a veľkú skupinu chudobných.
- Prechod na kapitalistický systém spôsobil reálne veľkú depresiu.
- Pozícia žien v spoločnosti sa znížila.
- Masívne zníženie podpory vzdelania. Napríklad v Bulharsku sa znížila podpora vzdelania na 50%.
- Zníženie podpory predškolskej výchovy.
- Sprava Unicef 1999 hovorí, že od roku 1989 sa zrušilo 14 miliónov miest, kde boli zamestnané ženy. Štátom podporovaný servis pre deti sa rozpadol. Očakávaná dĺžka života sa pre ženy znížila v 16 z 27 krajín bývalého socialistického bloku. Podiel žien v parlamentoch sa znížil s tretiny na 10%.

Podľa údajov OSN [19] ročný nárast príjmu na obyvateľa v % v deväťdesiatych rokoch pre strednú a východnú Európu a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu (CIS) bol -1,9% (to znamená, že po zavedení kapitalizmu v krajinách bývalého socialistického bloku každý rok reálny príjem obyvateľov klesol o 1,9%), a redukcia chudoby za toto obdobie bolo -13,5% (to znamená nárast chudoby o 13,5% ročne počas deväťdesiatych rokov). V porovnaní so všetkými regiónmi sveta náš región obsadil prvé, teda najhoršie miesto. Pričom druhé najhoršie miesto obsadili krajiny Subsaharskej Afriky, kde bol nárast chudoby len o 1,6% ročne.
Je neuveriteľné, ako reformy kapitalizmu, slobody a demokracie dokázali ničiť vedecko-technickú základňu, priemysel, poľnohospodárstvo, školstvo, kultúru atď., v bývalom socialistickom bloku až tak účinne, že náš všeobecný rozvoj bol počas desiatich rokov horší ako v krajinách Subsaharskej Afriky. Pravdepodobne išlo o systematické, účelové ničenie celého bývalého socialistického bloku, tak ako to vyplýva zo zákonov kapitalizmu. Ešte neuveriteľnejšie je, že rozsiahlejší úpadok v krajinách bývalého socialistického bloku ako v Subsaharskej Afrike dokážu naše aj svetové médiá, naši a svetoví bojovníci za demokraciu a rozvoj interpretovať ako oslobodenie porobených národov od komunistickej totality. Toto všetko dokáže sila profesionálnej totality, ktorej sme od roku 1990 súčasťou.
Naproti tomu, ako to dopadlo v krajine, kde nedovolili západným poradcom robiť transformáciu socializmu na kapitalizmus, kde si vláda udržala samostatnosť a moc a nepodľahla kapitalistickému voľnému trhu a neoliberálnej demokracii? Hovorím o socialistickej Číne. Správa OSN [20] uvádza, že impresívna redukcia globálnej chudoby je vďaka fantastickému ekonomickému rozvoju Číny, kde sa 9% populácie každoročne vymanilo z chudoby, spolu to bolo 150 miliónov ľudí. (Citujem: Much of the impressive reduction in global poverty has been driven by China’s incredible economic growth of more than 9% a year in the 1990s, lifting 150 milion people out of poverty.) Keď sa nezahrnie do svetovej štatistiky komunistická Čína, tak počet chudobných, ktorí majú menej ako 1 USD na deň, sa v roku 1999 zvýšil na 936 miliónov v porovnaní s 916 miliónmi ľudí v roku 1990 [21]. V roku 1975 príjem na obyvateľa, v parite kúpnej sily, v Číne k OECD bol 1/21, v roku 2000 sa znížil na 1/6 [22]. Viem si živo predstaviť úpadok Číny, keby nastúpila transformáciu podľa vzoru bývalých socialistických krajín. Fakty publikované v správe OSN jednoznačne dokazujú, že nie neoliberálna demokracia voľného trhu, ale centrálne plánované hospodárstvo odstraňuje chudobu.

Demokracia alebo demokratická genocída?

(V učebniciach dejepisu stojí, že pred Revolúciou) ... ohromná masa ľudí (sa) za celý život nikdy dosýta nenajedla. Polovica z nej nikdy nepoznala topánky. Denne sa lopotila dvanásť hodín, školu opúšťala v deviatich rokoch, v jednej izbe spávalo zo desať ľudí. Zároveň zopár ľudí, zopár tisíc (vravelo sa im kapitalisti) bolo bohatých a mocných. Patrilo im všetko, čo im patriť mohlo. Bývali v honosných palácoch, mali do tridsať sluhov, vozili sa v autách a v kočiaroch so štvorzáprahom, pili šampanské a nosili cylindre...

George Orwell: 1984

Genocída podľa medzinárodného práva je úmyselná, systematická deštrukcia rasovej, náboženskej, politickej alebo etnickej skupiny. V roku 1946, pod vplyvom odhalení zločinov v Norimberskom procese a v ďalších procesoch s vojnovými zločincami, Valné zhromaždenie OSN potvrdilo, že podľa medzinárodného práva genocída je zločin, ktorý civilizovaný svet odsudzuje a ktorého hlavní vinníci a spolupáchatelia budú trestaní. Valné zhromaždenie v roku 1948 schválilo Konvenciu prevencie genocídy a Trest zločinu genocídy, ktoré nadobudli platnosť v roku 1951. Podľa Konvencie genocída je zločin spáchaný v čase vojny alebo mieru s úmyslom zničiť celok alebo časť národnej, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny.
Bol proces po roku 1989 v bývalom socialistickom bloku systematická deštrukcia politickej skupiny, t.j. bola to genocída? Pravdepodobne áno, pretože budovateľov socializmu môžeme pokladať za politickú skupinu a proces po roku 1989 v bývalom socialistickom bloku, ktorý viedol k smrti 9,7 milióna ľudí, bol vedený úmyselne a uskutočňovaný systematicky. Myslím si, že pri genocíde je jedno, či milióny ľudí zahynuli následkom streľby z pušiek alebo hlasovania „demokraticky“ zvolených poslancov v parlamente. V druhom prípade ide len o zločiny demokracie alebo dokonca o demokratickú genocídu.
Dôkazov o demokratickej genocíde v bývalom socialistickom bloku je veľa, paradoxne, nikto o nich nevie, a mienkotvorne médiá v rámci totality demokracie sa neopovážia o tom ani zmieniť.
Zločiny demokratickej genocídy v bývalom socialistickom bloku sú dobre zdokumentované v mnohých publikáciách [5, 16, 17]. Ja sa budem opierať o publikáciu OSN [5], i keď publikácia slová zločin alebo genocída nepoužíva.
Správa má 112 strán a popisuje zmeny vo všetkých oblastiach života obyvateľov bývalého socialistického bloku po zavedení kapitalizmu. Správa dokumentuje, že veľká väčšina zmien v praktickom živote obyvateľov po roku 1989 bola negatívna. Podáva dôkazy o všeobecnom až neuveriteľnom úpadku spoločnosti. Zaujímavosťou správy je, že z neznámych dôvodov sa v správe nepoužíva slovo socializmus, namiesto neho používa frázu „obdobie pred prechodom na trhovú ekonomiku“. Stručne opíšem zo správy len zmeny, ktoré viedli k strate ľudských životov.
Správa uvádza, že od roku 1989 do roku 1999 „zmizlo“ z bývalého socialistického bloku 9,7 milióna „mužov“. Správa na strane 42 hovorí: „Skoro 5,9 milióna mužov sa stratilo v Ruskej federácii, 2,6 milióna na Ukrajine. Spolu v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu je to 9,0 milióna, a súčet pre všetky krajiny bývalého socialistického bloku je blízko 9,7 miliónov.“ Správa doslova hovorí: „Prechod na trhovú ekonomiku bol doslova smrteľný pre veľmi veľa ľudí“ (The transition to a market economy has literally been lethal for a great many people).
Správa analyzuje, že najviac strát na životoch bolo v dôsledku zníženia predpokladanej dĺžky života v mladom a strednom veku. Doslova hovorí, že najpoľutovaniahodnejšie je, že trendy v znížení dĺžky života znamenali, že niekoľko miliónov ľudí neprežilo roky 1990 – 1999, a že títo ľudia by teraz žili, keby očakávaná dĺžka života ostala na úrovni osemdesiatych rokov. Ďalšou príčinou strát na životoch bola úmrtnosť (morbidita) v dôsledku nedostatkov v zdravotníctve, zvýšenie počtu chorôb ako tuberkulóza, sexuálne prenášané choroby alebo HIV/AIDS. Vysoký podiel strát na životoch bol v dôsledku mimoriadneho (správa uvádza anglické slovo „extraordinary“) zvýšenia chudoby, kde v niektorých oblastiach viac ako 50% domácností malo príjem pod hranicou chudoby. Tá prudko narástla v dôsledku zníženia reálnych príjmov a zvýšenia rozdielu príjmov medzi chudobnými a bohatými. Keď použijeme hranicu 4 USD na deň ako hranicu chudoby (v parite kúpnej sily USD v roku 1990), potom OSN (United Nations Development Programme) odhadla, že vo východnej Európe a v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu spadali v roku 1988 iba 4% populácie (13,6 milióna ľudí) do kategórie chudobných. V roku 1994 to bolo už 32% populácie (119,2 milióna ľudí). Správa sucho konštatuje, že masová chudoba bola neznáma pred prechodom na trhovú ekonomiku (t.j. počas socializmu). Úpadok vzdelania a nezamestnanosť sa takisto podpísali na straty na životoch.
Prechod na kapitalizmus spôsobil obrovské škody na ľuďoch nielen zvýšením chorobnosti, úmrtia, znížením dĺžky života, ale aj stratou sociálnych istôt, čo dokazuje rast alkoholizmu, dramatický rast narkománie a väčší počet samovrážd. Toto sprevádzal demografický kolaps a zvýšenie prípadov samozničujúceho poškodenia, špeciálne u mužov. Ďalším dôkazom úpadku ľudského rozvoja po roku 1989 je trvalé znižovanie prirodzeného rastu populácie v mnohých krajinách bývalého socialistického bloku. V niektorých krajinách počet potratov prevýšil počet živonarodených.

Záhady

Znovu opakujem. Výsledky profesionálnej totality ovplyvňovať mentálne obyvateľov celého sveta sú ohromujúce a sú neoddeliteľnou súčasťou nášho motroctva. Motrokári pomocou štandardných metód tunelovania mozgov dokázali nielen zakryť všeobecný úpadok, strádanie obyvateľov, milióny obetí, zločiny demokracie a pravdepodobnú genocídu, ktorá nastala po roku 1989 v bývalom socialistickom bloku, ale dokonca ich interpretovať ako oslobodenie východoeurópskych národov od komunistickej totality, ktorá priniesla slobodu, demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a lepší a kvalitnejší život, ktorý povedie k všestrannému rozvoju jej obyvateľov. Interpretovať všeobecný úpadok a viac ako 9,7 milióna nevinných obetí ako niečo pozitívne, demokratické a progresívne pokladám za dôkaz vysokej profesionality demokratického tunelovania mozgov. Taká je súčasná sila profesionálnej totality.
V súvislosti s obeťami kapitalizmu v bývalom socialistickom bloku bolo pre mňa neuveriteľné prezentovanie života pápeža Jána Pavla II. pred, počas a po jeho pohrebe 8. 4. 2001. Uvedomujem si mnohé pozitíva činnosti pápeža, ale mnohé podstatné fakty ostali zamlčané. Samozrejme, uvedomujem si, že nesmiem prekročiť určité tabu, pretože slovenská spoločnosť nie je na mnohé skutočnosti pripravená. Ale aj tak musím naznačiť niektoré fakty. Pápeža veľmi pozitívne prezentujú ako jedného z hlavných bojovníkov proti komunizmu, ktorý sa veľkou mierou zaslúžil o jeho pád. Prezentuje sa ako bojovník proti nespravodlivosti, násiliu, proti chudobe a za sociálnu rovnosť. Jeho boj proti komunizmu viedol k paradoxnému výsledku – k smrti 9,7 milióna nevinných obetí v bývalom socialistickom bloku do roku 1999. Aký je podiel pápeža na smrti týchto obetí? Výsledkom jeho boja proti chudobe je, že sa podieľal aj na obrovskom náraste chudoby v bývalom socialistickom bloku (podľa údajov Svetovej banky „World Development Indicators 1999“ od roku 1989 počet obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby za zvýšil za 5 rokov zo 14 miliónov na 147 miliónov, každý tretí obyvateľ bol chudobný; podľa správy detského fondu OSN – UNICEF – z roku 1999, väčšine z odhadovaného počtu 150 milióna detí zo strednej a východnej Európy a bývalého Sovietskeho zväzu sa po roku 1989 zhoršila životná úroveň). Aký je podiel pápeža na zvýšení chudoby? Výsledkom činnosti pápeža proti sociálnej nerovnosti je, že sa podieľal na obrovskom náraste sociálnej nerovnosti v bývalých krajinách socialistického bloku (paradoxne, podľa správ OSN jedine komunistická strana Číny dokázala úspešne znížiť chudobu).
Prečo sa uvedené skutočnosti neprezentujú objektívne? Pretože sila profesionálnej totality to nedovolí a pravdepodobne kresťanstvo je inkorporované do súčasného systému motroctva.
V rámci totality kapitalistickej demokracie, aby systém motroctva, v ktorom žijeme, bol pre motrokov prijateľný a aby im nenapadlo ho zmeniť, motrokári vybudovali systém právd a zaklínadiel. Napríklad: „Chráňte si demokraciu, aby sa nevrátili späť stalinské gulagy.“ Keď porovnám straty na ľudských životoch, ktoré vyprodukovali komunistické gulagy a kapitalistická demokracia v Rusku, tak výsledok je jednoznačný. Počet ľudí (vrahov, zločincov a politických väzňov), ktorí zahynuli v ruských gulagoch za celé obdobie rokov 1921 – 1953, t.j. za 33 rokov, bol približne 2,3 milióna väzňov, t.j. 69 697 väzňov ročne [23,3]. Za 9 rokov kapitalistickej demokracie (1990-1998) v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu zahynulo 9 milióna ľudí, t.j. 1 milión ročne. Z uvedeného vyplýva, že kapitalistická demokracia, ktorej sa klaniame, zabíjala 14 ráz účinnejšie ako komunistické gulagy.
Počet ľudí (vrahov, zločincov a politických väzňov) popravených za Stalina v Sovietskom zväze počas obdobia 1921 – 1953, t.j. za 33 rokov, bol 799 455 [23,3], ročne 24 226 obetí. Keď tieto obete porovnám s obeťami kapitalistickej demokracie za 9 rokov, tak kapitalistická demokracia zabíjala 41 ráz účinnejšie ako popravoval Stalin. Tu je potrebné pripomenúť, že medzi obeťami gulagov a popravenými za Stalina bolo mnoho, ak nie veľká väčšina kriminálnikov, pričom obeťami kapitalistickej demokracie boli vo veľkej väčšine nevinní ľudia.

Kedy bude proces v Norimbergu s ľuďmi, ktorí zariadili smrť 9,7 milióna ľudí v bývalom socialistickom bloku za 9 rokov, do roku 1999? Koľko podobných obetí je do 15. 2. 2005, keď píšem tieto riadky? Je ich viac ako 10 – 12 miliónov? Zaoberá sa tým niekto? Zaujíma to vôbec niekoho?
Prečo nám stále pripomínajú, aký bol Stalin zločinec, prečo sa to učia všetky deti v školách celého sveta a prečo nikto nespomenie zločiny kapitalistickej demokracie v bývalom socialistickom bloku? Pretože sila a profesionalita súčasnej totality je obrovská.
Všetci vedia o 6 miliónoch obetí Židov v dôsledku genocídy počas svetovej vojny. Stále ma prekvapuje, že nikto nevie, koľko Slovanov zahynulo v dôsledku 2. svetovej vojny a nediskutuje sa o tom, či to nebola náhodou aj genocída Slovanov.
Obrázok 83 dokumentuje najvýznamnejšie počty obetí v 2. svetovej vojne v jednotlivých štátoch. Najviac obetí, až 33 miliónov, bolo z troch slovanských štátov – Sovietskeho zväzu, Poľska a Juhoslávie. Koľko z nich bolo Slovanov? Bolo ich viac ako 20 miliónov? Možno aj áno. Bola to genocída na Slovanoch? A ak nebola, čo to bolo? Zrejme, život a smrť Slovana nie sú až také významné, aby sa tým vôbec zaoberali demokratickí myslitelia.
Bola v bývalom socialistickom bloku genocída po roku 1989? A ak nebola, čo to bolo? Boli to obete kapitalistickej demokracie? Čo sú to za ľudia, ktorí spôsobili smrť 9,7 milióna obyvateľov v bývalom socialistickom bloku, kde obeťami boli zväčša Slovania? Čo sú to za ľudia, ktorí priniesli systém, ktorý zabíjal 14 ráz účinnejšie ako komunistické gulagy a 41 ráz účinnejšie ako popravoval Stalin? Bol to kmeň Šošónov alebo Hurónov, alebo prišli noví Árijci z ďalekých a divokých stepí? Prečo sa nevytvoril medzinárodný vyšetrovací výbor na vyšetrenie obetí Východoeurópanov a prečo zodpovední činitelia nie sú súdení v Norimbergu, v Haagu alebo v New Yorku?
Alebo sa už rozdeľujú zločiny a genocída na dobré a zlé, na totalitné a demokratické? Zlá bola genocída Židov, Albáncov, Arménov, Kambodžanov, Tutsiov v Ruande, a dobrá a demokratická bola genocída amerických Indiánov, Slovanov, Rómov, Vietnamcov, Afgáncov, Iračanov? Kto rozhoduje, čo je genocída a čo nie? Kto rozhoduje, či genocída je dobrá-demokratická alebo zlá-totalitná? Patrí aj toto rozhodovanie do agendy motrokárov ako súčasť demokracie? Ak áno, čo ešte?

Výsledok reálneho experimentu

Z uvedených údajov prezentovaných v tejto knižke vyplýva, že napriek najlepším kapitalistickým teóriám, praktikám, odborníkom a pomoci v reálnom experimente kapitalistický systém neumožnil dosiahnuť životný štandard a kvalitu života pre občanov na takej úrovni ako to umožnil socialistický systém. Priniesol smrť, biedu a utrpenie.
Na základe kapitalistických zákonov súboj o majetok, zisk a o moc svetovej šľachty bude pokračovať. Bude stáť stále viac a viac peňazí a môže vyústiť do ďalšej veľkej katastrofy.
V súčasnosti neexistuje spoločný ideový základ filozofie života obyvateľov na našej planéte. Výsledkom toho je množstvo náboženských a svetských ideológií, ktoré sú často zdrojom rozbrojov.
Predpokladám, že marxizmus je v súčasnosti najvhodnejší základ pre spoločnú filozofiu života obyvateľov našej planéty.

Obrázok 82

Obrázok 83

Karol Ondriáš,

z knihy Socialismus versus kapitalismus: Hry, sex a terorismus

Z bohaté literatury:
[5] United Nations Development Programme: TRANSITION 1999, Human Development Report for Central and Eastern Europe and the CIS
[6] Human Development Report 2004, str. 215, tab. 23
[16] Správa Svetovej Banky: World Development Indicators 1999
[17] Socialist Action Review (December 1999): 10 years after 1989 http://www.socialistaction.org.uk/b10yrs.htm
[18] Karol Ondriaš: Človek alias programovaný biologický stroj a jeho lásky (Agentúra IQ+, Janošovský, Bratislava 2002)
[19] Human development report 2003, str. 41. tab. 2. 2.
[20] Human development report 2003, str. 41. tab. 2. 3.
[21] Human development report 2002, str. 18, tab. 1. 2.
[22] Human development report 2002, str. 19, box 1. 1.
[23] J. Arch Getty, Gabor Rittersporn, Victor Zemskov: Victims of the Soviet Penal System in the Pre-War Years: A First Approach on the Basis of Archival Evidence. American Historical Review, 98 (October 1993) 1017-1049

{moscomment}

• < Předchozí
• Další >