Výročie sociálnych nepokojov na Slovensku

Podrobnosti

Vytvořeno 24. 3. 2007

Twitter

Sú to tri roky, čo neoliberálna vláda Mikuláša Dzurindu poslala maskovaných policajtov a armádu na vlastných občanov. Práve v týchto dňoch, február, marec, otriasali Slovenskom sociálne protesty tých najchudobnejších z chudobných, ktorí žiadali iba prácu. Pre protrhového, liberálneho ekonóma nie sú peniaze prostriedok pre zabezpečenie lepšieho osobného života. Vidí v nich len kapitál, ktorý sa musí množiť a množiť. Tie peniaze, ktoré neplodia ďalšie peniaze, hanlivo označuje ako prejedené . Prirodzene, uznáva, že časť peňazí treba aj prejesť, ale čím menej tým lepšie. To je jeho recept na prosperitu.

Avšak sú prejedené peniaze a prejedené peniaze. Stotisíc korún, za ktoré miliardár kúpi snúbenici prsteň a chváli sa v médiách, sú taktiež prejedené. No, zavzdychá liberál, možno by ich mal tento úspešný podnikateľ radšej investovať, ale, a hneď vyskočí do útoku, veď to nakoniec nevadí, pretože sám vie, ako má so svojimi miliónmi narábať. Avšak pár tisíc korún, za ktoré si chudobný kúpi jedlo, zaplatí bývanie, to už je zlé.

Ktoré sú tie zlé prejedené peniaze? Všetko, o čom nemôže podnikateľ rozhodnúť, či a ako ich investuje a nazýva ich tak náklady . Náklady na prácu, teda mzdy, podpory v nezamestnanosti, sociálne dávky, rôzne verejné výdavky, náklady na osobnú dopravu, do zdravotníctva, školstva, či dôchodky (náklady na starých ľudí). A preto sú potrebné reformy , ktoré obmedzia ich množstvo, prípadne presunú do rúk podnikateľov - privatizujú.

Samozrejme, liberál prizná, že sú to nepopulárne reformy, reformy, ktoré ľudia nechcú. Lenže, hneď profesorsky odvetí, oni tomu nerozumejú. Ekonomika je ťažká veda o zložitých procesoch a rozumie jej len pár ľudí, vysoko erudovaných odborníkov, ako aj pár úspešných podnikateľov, ktorí mali svoje schopnosti dokázať v praxi. A čo je pre ľudí dobré, vie táto elita, nie nejaký obyčajný človek. A kto by chcel realizovať vôľu ľudu, na toho majú pripravený hanlivý výraz - populista.

Nepopulárne reformy. Nepopulárne, teda non popularis, nie ľudové, nie podľa vôle ľudu, ale proti nej. Verili by ste, že niekto má odvahu sa priznať k tomu, že pôjde proti vôli ľudu a aj svoje názory s úspechom realizovať? Má. A to paradoxne v systéme vlády ľudu - v demokracii. A ak sa to niekomu nepáči, pošle na neho maskované policajné eskadry a armádu.

Sú to tri roky, čo skutočne takto tvrdo zasiahla neoliberálna vláda Mikuláša Dzurindu proti vlastným občanom, ktorí nesúhlasili s jej politikou znižovania verejných výdavkov a žiadali prácu.

Po parlamentných voľbách v roku 2002 sa k moci pomocou rôznych dohôd medzi sebou dostali neúspešné strany, ktoré vo voľbách nezvíťazili. Spájala ich vôľa zaviesť protrhové, liberálne reformy. Zaviedli flexibilnejší zákonník práce umožňujúci kedykoľvek prepúšťať, zaviedli poplatky za zdravotníctvo, znižovali výdaje na osobnú dopravu, zrušili viaceré železničné spoje, začali rozpracúvať zákon o vysokoškolských poplatkoch, pomocou lží čiastočne privatizovali dôchodkový systém po vzore fašistu Pinocheta a dali ho do rúk súkromným spoločnostiam (tzv. 2. dôchodkový pilier), pripravovali privatizáciu zdravotníctva, verejného školstva. A to všetko bez toho, aby opozičné strany mali možnosť propagovať iný názor. Spomeňme napr. že odbory nedostali ani možnosť vyjadriť sa k návrhu zákonníka práce, nebola umožnená celorepubliková diskusia o potrebe zmeny dôchodkového systému, nehovoriac o tom, že nikde do médií nebol vpustený iný, ako provládny názor.

Takéto opatrenia vyvolali pohoršenie v radoch ľudí. Odbory iniciovali petíciu za nové voľby, železničiari zastavili dopravu, vysokoškoláci zaplnili ulice počas protestov proti poplatkom za vysoké školy, lekári vstúpili do štrajku proti privatizácií nemocníc. Mnoho občanov vyjadrovalo svoj protest verejne vôbec po prvýkrát.

Neoliberáli Mikuláša Dzurindu zaútočili aj na sociálne dávky, jediný zdroj príjmu pre státisíce ľudí, ktorým nevedeli zabezpečiť zamestnanie. Paradoxne sa tak mala zvýšiť motivácia hľadať si prácu. Lenže kde niet voľných pracovných miest, vôľa nestačí.

Prvé zníženie sa prejavilo slovnými útokmi voči poštovým úradníčkam, ktoré dávky vydávajú, ale za ich výšku nemôžu. V čase vyplácania dávok začala na poštách asistovať polícia. Druhé zníženie o rok už vyvolalo búrku protestov. Chudobní občania svetlej a tmavšej pleti v jednej z dedín pri Michalovciach na východnom Slovensku odmietli poslať svoje deti do školy s tým, že nemajú na to peniaze.

Krátko na to sa rozhoreli protesty v ďalších obciach a mestečkách východného a južného Slovenska a konali sa takmer každý deň na rôznych miestach. Tieto oblasti najviac trpia chudobou, existujú tu tzv. hladové doliny, kde niet žiadnej možnosti zamestnať sa. Väčšinu protestujúcich tvorili Rómovia a tak sa bieli občania po čase z protestov vytratili. Dôvodom môže byť priepasť v životnom štandarde chudobných Rómov a chudobných bielych. Kým bieli si ho udržujú ešte na istej úrovni, Rómovia už často nemajú ani vodu a tak špina ich chudoby vyvoláva odpor aj u chudobných bielych. Dôvodom bude aj pretrvávajúci rasizmus u bielych. Tak sa protesty javili ako protesty Rómov. Rómovia však vyzývali bielych, aby sa pridali.

Mítingy sa konali pod heslami Nechceme sociálne dávky, chceme prácu . Neoliberálna vláda požiadavky ignorovala, ba neodpustila si úškľabky. Demonštranti pritvrdili a vyhlásili, ak nám vláda nedá jesť, zoberieme si sami. Pretrvávajúca nevšímavosť vlády zapríčinila nasledovné udalosti, keď tí najchudobnejší z chudobných boli donútení uskutočniť svoje hrozby a vtrhli do miestnych obchodov a hypermarketov a brali jedlo. Na to už vláda zareagovala a spolu s dovtedy neutrálnymi médiami spustili rasovú kampaň. Média uvádzali, že Rómovia kradnú iba alkohol a cigarety, ktoré samozrejme medzi ukradnutými tovarmi boli. Dodnes tomu väčšina Slovákov verí. Televízie ukazovali chudobné osady komentujúc, ako rómski poslanci nimi zvolení začínajú utláčať bielych, a pýtali sa stojac pred rómskymi chatrčami, či sa dokážu títo ľudia podieľať na riadení dediny. Minister sociálnych vecí Ľubomír Kaník posmešne tvrdil, že Rómovia nechcú pracovať a vytiahol prípad z jednej obce, kde údajne starosta vytvoril asi 300 miest pre Rómov a prihlásili sa siedmi. To, že vo väčšine ostatných dedín práca nebola, to samozrejme zamlčal.

Rómovia sa však nedali. Tvrdili, že nechcú verejnoprospešné práce, chcú riadne zaplatenú prácu a prejavili vôľu prejsť na ďalší stupeň protestov, zablokovať diaľnice a colnice. Rómskym lídrom sa však vláda začala vyhrážať trestnými oznámeniami za podnecovanie. Pokračujúce rabovania dali vláde zámienku a kruto protesty potlačila. Koncom februára do chudobných rómskych osád vtrhli po zuby ozbrojené maskované čierne policajné komandá, vyťahovali ženy, deti a zatýkali desiatky ľudí. V týchto zimných mesiacoch sa neštítili použiť vodné dela. Medzi Rómami sa začalo hovoriť o jednom nezvestnom mladom mužovi. Našli ho o niekoľko dní, policajný lekár skonštatoval smrť utopením bez zavinenia cudzou osobou. Za nezistených okolností sa mal sám utopiť v kanáli s vodou ani nie po kolená. O niekoľko dní vyšla na pomoc do ulíc aj armáda.

Rómski lídri spočiatku žiadali prepustenie zatknutých, postupne však odvolali ďalšie akcie, situácia sa začala stabilizovať. Rómovia však dodnes majú strach.

Napriek potlačeniu protestov Rómovia vybojovali zmiernenie sociálnych škrtov pre všetkých občanov. Vláda sľúbila okrem iného zvýšiť príspevky za bezplatnú prácu pre dlhodobo nezamestnaných, ako aj pre všetkých mladých do 25 rokov, zaviesť štipendia pre chudobné deti na stredných školách, zaviesť stravu pre chudobné deti v materských a základných školách. Paradoxne v tých istých dňoch poslanci odhlasovali zákon o štátnom rozpočte, v ktorom sebe a ministrom zvýšili platy o niekoľko tisíc korún.

Samotné udalosti a krutosť s akou vláda zakročila proti protestujúcim, ktorí nežiadali nič zvláštne len prácu, nemôžu ostať zabudnuté. Je to následok neoliberálnej politiky, hanba súčasného Slovenska.

Martin PETROVSKÝ, HaNo

• < Předchozí
• Další >