Slovenské deformy v praxi

Podrobnosti

Vytvořeno 22. 4. 2006

Twitter

Ve čtvrtek 20. 4. se uskutečnila v Domě techniků na Novotného lávce v Praze přednáška o dopadu slovenských reforem. Pro nevládní organizaci Trust pro ekonomiku a společnost si ji připravili 3 mladí lidé, kteří jsou v oboru jako doma a navíc pracují na zahraničních unvierzitách (Londýn a Budapešť). Přinášíme vystoupení Braňo Ondruše, které zaujme jistě jak kritiky, tak i obdivovatele slovenského modelu z řad českých modrých ptáčků.

Vážené dámy a páni,

mojou úlohou na dnešnej konferencii je zhodnotiť tzv. reformy, ktoré na Slovensku zrealizovala, alebo zrealizovala aspoň ich prvú fázu, súčasná vláda na čele s Mikulášom Dzurindom. Bude to stručné hodnotenie, lebo o každej z „reforiem“ by sa dalo hovoriť hodiny a ja mám asi 20 minút. Ale keby som chcel byť ešte stručnejší, asi by stačilo skonštatovať, že práve v týchto chvíľach prebieha na Slovensku bezprecedentný celoplošný štrajk lekárov, do ktorého sa zapojili rozhodujúce štátne, ale nielen tie, nemocnice. To by, hádam, ako správa o sloveských „reformách“ stačilo, lebo ak už takto hromadne vstúpia do štrajku lekári, ktorí vzhľadom na svoje povolanie k takémuto kroku pristupujú naozaj až vo chvíli, keď už vyčerpali všetky iné prostriedky, tak to svedčí o tom, kam nás reformy Dzurindovej vlády dostali. A netreba na to ani siahodlhé reči, ani odborné argumenty, ani štatistické údaje, aby to pochopil úplne každý bez ohľadu, povedzme, na úroveň dosiahnutého vzdelania.
A ak by som chcel byť podobne jednoduchý, ale pritom dosť zrozumiteľný čo najširšiemu auditóriu, tak by som mohol zrátať počet štrajkov a protestných zhromaždení na Slovensku a zistili by sme, že ich sumár za posledné štyri roky prekročil sumár za celé predchádzajúce obdobie počínajúc novembrom 1989. A keď už hovorím o bezprecedentnom štrajku, tak mi nedá nespomenúť, že vlani sme sa po prvý krát v histórii dožili dokonca aj protestného celoštátneho zhromaždenia policajtov, ktorí demonštrovali za svoje sociálne práva, a – sami uznáte – že to už je naozaj čo povedať, keď za svoje platy musia demonštrovať aj policajti.
Na druhej strane tieto informácie svedčia o tom, že Slovensko v tomto volebnom období prešlo naozaj zásadnými zmenami, ktoré zásadým spôsobom menia charakter štátu. V dvoch veciach sa s vládnymi „reformátormi“ zhodnem: (1) naša vlasť naozaj reformy potrebovala a (2) stali sme sa prípadom, ktorý by mali pozorne študovať všetky krajiny pred spustením vlastných reforiem. Naozaj by sme mohli a dokonca mali byť príkladom pre ostatných, avšak – podľa mňa - nie tak, aby nás ostatní nasledovali, ale tak, aby sa vystríhali toho, čo sa deje u nás. Súčasnej slovenskej vláde sa dokonca podarilo čosi, čo ja nazývam Dzurindov geografický paradox: Keď sa u nás od roku 1991 začalo hovoriť o samostatosti Slovenska, ľudia zo žartu vraveli, že by sme sa radšej mali stať 54. štátom USA, aby nám konečne bolo lepšie. Avšak my sme v roku vstuou do Európskej únie naštartovali tzv. reformy, ktoré nás síce presunuli na americký kontinent, ale výrazne južnejšie, než sa nachádza Texas či Nové Mexiko. Namiesto ďalšieho štátu USA sme sa stali ďalšou latinskoamerickou krajinou.
Vzhľadom na čas, ktorý mám vyhradený nebudem popisovať samotné „reformy“, ale odporúčim vám z nich do pozornosti nejaké ponaučenia. Najskôr trochu sémantiky. Vládna Slovenská demokratická a kresťanská únia má na predvolebných bilboardoch heslo: Slovensko potrebovalo reformy a my sme mali odvahu ich naštartovať. Nuž, slovo reformy sa naozaj stalo základom nášho politického slovníka a podľa všetkých prieskumov názorov verejnosti si ľudia naozaj mysleli a paradoxne stále myslia, že reformy sú potrebné. Ale pozor! Slovo reforma znamená zmena formy, znema podoby, samo o sebe nemá pozitívnu či negatívnu konotáciu, takže – prvé poučenie - ak vám niekto hovorí o potrebe reforiem, vždy sa ho okamžite pýtajte na obsah, lebo podľa tých prieskumov verejnej mienky sa vláda a občania zhodujú v potrebe reforiem, len každý si ich predstavuje inak. Reforma sa ľahko stane zaklínadlom a krycím menom pre likvidáciu, pre odstraňovanie a podobne.
To však neznamená, že reforma môže byť buď zlá, alebo dobrá. Naopak, to znamená, že reforma je vždy aj dobrá, aj zlá, lenže sa treba pýtať ono klasické latinské Cui bono? Isteže, aj dnes na Slovensku dokážeme celkom presne identifikovať skupiny ľudí, pre ktorých tieto reformy znamenajú prínos a naopak presne vieme, koho poškodzujú. Takže – druhé poučenie - opäť, ak na vás niekto vytiahne potrebu reforiem, pýtajte sa na obsah, aby ste dokázali odhaliť, komu majú navrhované reformy poslúžiť.
A keď už upozorňujem na význam slov, musím spomenúť ešte jedno: modernizácia. Aj to sa u nás stalo zaklínadlom, opäť je to slovo, ktoré každému znie dobre, ale na Slovensku sa stalo aj krycím názvom pre odštátnenie, liberalizáciu, likvidáciu ochrany ľudí bez moci a peňazí zo strany štátu, potieranie spoločenskej solidarity, privátnu monopolizáciu, bezhlavú globalizáciu, ale aj oslabenie spoločenskej kontroly. Pritom nič z toho skutočnú modernizáciu neznamená, ani neprináša. Pozrite sa na rebríčky konkurencieschopnosti krajín, ktoré každoročne zostavuje Svetové ekonomické fórum, pozrite sa na najnovší rebríček schopnosti prichádzať s inováciami a zavádzať ich do praxe, ktorý zostavila Európska komisia. Určite sa zhodneme aj s pravičiarmi, že konkurencieschopnosť a inovácie sú najvýznamnejšie kategórie pre meranie modernizácie, ale v spomýnaných rebríčkoch sa na čelných pozíciách predovšetkým krajiny, ktoré budujú či udržujú to, čo nazývame sociálny štát. Nie ideologické poučky, ale objektívne zostavené rebríčky dokazujú, že štáty so silným vplyvom na ekonomiku, s rozsiahlymi verejnými službami a s mohutnými verejnými investíciami do vedy, vzdelávania, informatizácie a sociálneho vyrovnávania sa trvalo udržujú v prvej desiatke krajín podľa konkurencieschopnosti a inovatívnosti. Slovensko s neoliberálnym chápaním modernizácie naopak zaostáva, dokonca sa jeho zaostávanie zväčšuje a to je ďalšie, podľa mňa veľmi závažné poučenie z našich tzv. reforiem.
Na tomto mieste by som chcel zdôrazniť jednotný ideologický základ slovenských „reforiem“. Lebo neviem, ako sa to interpretuje u vás, ale u nás sa väčšinou hovorí o viacerých reformách: daňovej, dôchodkovej, zdravotníckej, školskej, reforme verejnej správy a podobne. Je to jednak preto, aby voliči nadobudli dojem, koľko sa toho u nás reformuje, jednak preto, lebo každý minister sa chce pochváliť nejakou svojou reformou, ale aj preto, aby sa vytváral dojem, že ide o rôzne procesy na báze odbornosti a špecializácie príslušnej pre ten – ktorý rezort. V skutočnosti sme však svedkami jednej rozsiahlej reformy štátu, ktorá nevychádza z odborných požiadaviek, ale vo všetkých oblastiach, vo všetkých rezortoch vychádza z tých istých ideologických požiadaviek. Túto zásadnú premenu charakteru štátu charakterizuje: (1) likvidácia výdobytkov sociálneho štátu, (2) odštátnenie (privatizácia) vo všetkých oblastiach a to aj v oblastiach, ktoré sú charakterizované ako verejné služby, (3) potieranie konkurenčného prostredia a oslabovanie hospodárskej súťaže za účelom vytvárania nových súkromných monopolov, resp. zachovávania doterajších monopolov, lenže už nie v štátnych, ale v súkromných rukách, (4) odstraňovanie princípu solidarity, resp. znižovanie jeho významu opäť najmä vo verejných službách, či už ide o solidaritu medziregionálnu, medzigeneračnú, solidaritu bohatých s chudobnými a pod. a (5) privatizácia ziskov zároveň so zospoločnením rizík, čiže presadzovanie takých činností, z ktorých výnosy, zisky plynú do súkromných rúk, ale prípadné straty hradí štát, čiže všetci ľudia.
Napriek tomu, že som povedal, že vo svojom vystúpení nebudem opisovať obsah slovenských vládnych „reforiem“ – jednoducho z časových dôvodov – predsa len chcem aspoň stručne ilustrovať, ako sa tieto charakteristiky prejavujú v samotných „reformách“.
Príkladom privatizácie verejných služieb, je rozsiahla privatizácia zdravotníctva. Deje sa buď tým, že zdravotné zariadenia boli priamo v celku predané súkromným firmám, resp. sa to dialo postupne privatizáciou jednotlivých služieb, alebo sa do súkromných rúk dostali nepriamo a to odovzdaním zdravotníckych zariadení samosprávam, avšak s vedomím, že tie ich prevádzku nedokážu financovať, lebo v systéme jednoducho niet dosť peňazí. A tak ich radšej privatizujú, to sa práve v tomto čase deje. „Reforma“ zdravotníctva je však zároveň príkladom monopolizácie v súkromných rukách. Postupnými zmenami v legislatíve sa uvoľnila regulácia majetkového pozadia zdravotníckych zariadení, distribučných a výrobných firiem, lekární a zdravotných poisťovní (ZP), čo vedie k tomu, že veľké finančné skupiny začínajú skupovať zadĺžené zdravotnícke zariadenia, ale aj nezadĺžené lekárne. Opäť postupnými zmenami v legislatíve sa dosiahlo, že lekáreň dnes môže na Slovensku vlastniť ktokoľvek, nielen farmaceut. V minulom roku bola spustená premena ZP na akciové spoločnosti a dnes už naozaj máme na Slovensku jednu významnú finančnú skupinu, ktorá vlastní dve z piatich ZP, niekoľko nemocníc, plánuje vstúpiť do distribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok, prevádzkuje súkromnú sieť záchraniek a cez dcérsku spoločnosť skupuje lekárne. Tým sa vytvára nový monopol, ktorým budú jednak pretekať miliardy ročne, ale najmä, hoci ide o tak závažnú oblasť, akou je zdravie ľudí, tento monopol bude fungovať absolútne bez akejkoľvek verejnej kontroly. Aký rozdielny prístup k verejným financiám vo verejných a súkromných rukách presadzuje Dzurindova vláda ilustruje fakt, že presadila, aby Najvyšší kontrolný úrad kontroloval využívanie štátnych dotácií mestám a obciam, čiže miestnej samospráve, ale na ZP, hoci narábajú s verejnými financiami tiež – mám na mysli zdravotné poistenie – takúto kontrolu neuvalila.
Výsledkom spomínanej monopolizácie bude, že takýto „sieťový“ majiteľ bude môcť diktovať ceny, jeho ZP bude financovať predovšetkým vlastné zdravotnícke zariadenia, tie budú vykonávať len to, čo tá poisťovňa preplatí, poisťovňa, aj lekári z nemocnice budú pre lieky posielať pacientov iba do ich lekární, ktoré zasa budú poslušne akceptovať cenovú a sortimentovú politiku distribútora liekov s tým istým majiteľom. Kruh sa uzaviera a ľudia z neho budú môcť uniknúť, iba ak budú chodiť k lekárovi, alebo pre každý acylpyrín do susedného okresu, kde možno bude najbližšia konkurencie, čo samozrejme neurobia, lebo komu by sa to chcelo, najmä keď štát zredukoval verejnú dopravu. Takže nie verejná služba – v tomto prípade zdravotná starostlivosť formálne garantovaná zákonom pre každého, ale zisk sa stane hlavným kritériom. O tom, že sa to už deje svedčí príklad z Piešťan – zámerne si vyberám mesto, ktoré väčšina z vás iste pozná – kde lekár musí odpracovať 170 hodín pracovného mesiaca a 140 hodín nadčasov, aby zarobil 34-tisíc v hrubom. V podstate odpracuje dva mesiace v jednom a zarobí asi tak 8% z ceny najobyčajnejšej Fabie, alebo 10-mesačnú spotrebu plynu v RD.
Zdravotníctvo však ponúka aj excelentný príklad princípu: súkromné zisky, spoločenské straty. Financovanie systému záchraniek z verejných zdrojov nastavila Dzurindova vláda tak, aby prevádzka záchrannej zdravotnej služby mohla byť zisková. Systém základnej zdravotnej starostlivosti je zasa stratový. Aj preto bolo rozumné, že záchranky prevádzkovali verejné nemocnice, vykrývaním straty ziskom zo záchraniek mohli poskytovať aj stratové zdravotnícke služby. Lenže to už nie je pravda, lebo koncom roka zobralo ministerstvo zdravotníctva prevádzkovanie ziskových záchraniek väčšine nemocníc a túto službu sprivatizovalo. Zisková služba – podotýkam, zisková, ale plne platená z verejných zdrojov – teda prešla do súkromných rúk, stratová zostala na pleciach štátu a samosprávy.
Tento princíp sa tiež dá ukázať na dôchodkovej reforme. Ľudia si povinne sporia na dôchodok na súkromných účtoch v súkromných dôchodkových spoločnostiach, ktoré majú ukladané peniaze zhodnocovať ich investovaním, obchodovaním s nimi na burzách a po odchode do dôchodku z našetrených peňazí, plus zarobených z investovania, by mali vyplácať penziu. Ale v prípade, že správca tie peniaze nezhodností, že jeho obchody skrachujú, že padne hodnota nakúpených akcií na burze, alebo ich jednoducho rozfláka, súkromné dôchodkové firmy nenesú žiadne riziko, lebo dôchodcovi bude štát vyplácať nejakú sociálnu dávku. Nehovoriac o tom, že dôchodkové fondy aj tak zarobia, lebo zákon im garantuje každý mesiac niekoľko poplatkov za správu uložených peňazí aj v prípade, že tieto peniaze nedokážu zhodnotiť, že naopak ich reálna hodnota poklesne. Takže, ak sa bude dariť, získa na tom sporiteľ i súkromná dôchodková spoločnosť, štát nič, ale ak sa dariť nebude, zatiahne to štát z daní všetkých.
Daňová reforma je zasa príkladom prehlbovania príjmových nerovností a likvidácie, alebo aspoň znižovanie úrovne solidarity, ale aj prenášania spoločenských nákladov na plecia nízko- alebo stredopríjmových skupín. Jej základným princípom je jednotná daň z príjmu a jednotná DPH. Čo to znamená? Ľudia s vysokými a najväčšími príjmami ušetrili na priamych daniach tisíce, až desaťtisíce mesačne, ľudia s priemernými príjmami okolo stovky-dvoch a nízkopríjmoví ľudia asi desiatky, hoci tých úplne najhoršie zarábajúcich sa pozitívne dotklo zvýšenie nezdaniteľného minima. Samozrejme ľudia, ktorí dane neplatia – a to sú zväčša tí najchudobnejší: dôchodcovia, študenti, nezamestnaní, invalidi – to nepocítia vôbec, oni teda na znížení priamych daní nezískajú ani korunu. Lenže zvýšením DPH a spotrebných daní, zavedením rôznych poplatkov či rastom výšky doterajších, ako aj rušením dotovaných verejných služieb sa výrazne zvýšili náklady všetkým. Výsledok: bohatým ľuďom daňová reformy zvýšila čisté príjmy, chudobným ich znížila mierne a priemerne zarábajúcim výrazne, takže sa priblížili k tým chudobnejším. Ďalším ponaučením teda je, že daňové reformy, založené na znižovaní priamych daní a rušení princípu ich progresivity a zároveň na zvýšení nepriamych daní výrazne zaťažujú nízko- a stredopríjmové skupiny a ziskové sú len pre bohatých. Nech vám učebnice liberálnych ekonómov hovoria hocičo, v praxi to funguje takto.
Rád by som ešte upozornil na jeden dôležitý princíp slovenských „reforiem“ a tým je presun verejných financií do súkromných rúk. Spomínal som dôchodkové fondy, ZP, mohol by som pridať podniky verejnej hromadnej dopravy, sociálnych služieb a pod. Všetky tieto inštitúcie prešli do súkromných rúk, ale ich príjmy tvoria – výlučne alebo absolútne dominantne – verejné prostriedky, alebo ak chcete, dane. ZP sú súkromnými akciovými spoločnosťami, ale občania im musia zo zákona povinne platiť zdravotné odvody. Dôchodkové spoločnosti sú súkromné akciovky, ale občania im povinne platia dôchodkové odvody, aj podniky autobusovej dopravy sú súkromné akciovky, ale samospráva dotuje významnú časť ich výdajov. Toto je systém, ktorý verejné prostriedky mení na súkromné zisky bez efektivity pre občanov. Ba naopak: práve možnosť neobmedzeného zisku zo zákonom garantovaných príjmov vedie tieto firmy k tomu, že prvoradým nie je kvalitné poskytovanie verejnej služby, ale dosiahnutie zisku a tomuto cieľu sa podriaďuje všetko ostatné. Napríklad, keď nejaký finančník vlastní lekáreň musí tam mať farmaceuta ako odborného garanta, ale keďže ide o súkromnú firmu lekárnik nemôže majiteľovi prikázať, aké lieky má predávať, aké nie, čo mu v sortimente nesmie chýbať, čo netreba. Majiteľovi nič nebráni, aby sa správal nie tak, aby sa ľudia vždy mohli dostať k potrebnému lieku, ale tak, aby predovšetkým dosiahol zisk.
Dovoľte mi na záver odporučiť vám ešte jedno poučenie z našich reforiem. Viem, že práve prebiehajúci štrajk by mohol byť argumentom proti tomu, čo chcem povedať, lenže dôležitý nie je samotný štrajk, ale jeho výsledok. Aj každý kráľ mal svojho šaša a hoci ten si robil, čo chcel, kráľ ďalej konal podľa svojho. Nechcem štrajk zhadzovať, len chcem povedať, že reálnym nástrojom boja sa stane iba vtedy, ak politikmi pohne. Ale vráťme sa k tomu poučeniu: reformy, ktoré sa uskutočňujú na Slovensku majú dva vážne dlhodobé spoločenské dopady, ktoré môžu viesť k tomu, že sa stanú nezvratnými.
Po prvé, tým, že sú ľudia na jednej strane čoraz viac zbedačovaní, že rast ich príjmov nezodpovedá rastu životných nákladov a na strane druhej sú vystavovaní agresívnej reklame nových výrobkov a služieb sa ich celý život bude točiť okolo zabezpečovania prostriedkov na živobytie. To vedie a povedie k znižovaniu záujmu o veci verejné a politika sa tak stáva čoraz viac záležitosťou úzkych skupín a nie širokých más občanov. Obyčajní ľudia, ak budú chcieť prežiť na istej úrovni jednoducho nebudú mať na politiku čas.
Po druhé, v rukách niekoľkých skupín sa koncentruje obrovské množstvo peňazí a majetku, vďaka čomu získavajú tieto skupiny pod kontrolu všetko, vrátane médií a politikov. Vládna stratégia dôchodkovej reformy počíta s tým, že do 25 rokov by mali dôchodkové spoločnosti kontrolovať asi 75% HDP, čo im umožní fakticky kontrolovať celú spoločnosť. Takáto koncentrácia ekonomickej sily a teda faktickej moci nemá obdobu vari od feudalizmu. Ja si naozaj neviem predstaviť, ako sa dá bojovať s niekým, kto kontroluje 75/ HDP.
Mojím posledným odporúčaným ponaučením je odpoveď na otázku, ako je vôbec možné, že niekto reformy s takýmito dopadmi môže v demokratickej spoločnosti realizovať. Tak ľahko možno takéto extrémne celospoločenské zmeny presadzovať vtedy, ak voči nim občania nepoznajú alternatívu. Na Slovensku pred nástupom Dzurindovej vlády panovala obrovská nespokojnosť skoro so všetkým a pravicové politické zoskupenia za výdatnej podpory rôznych think-tankov, nadácií a medzinárodných finančných inštitúcií ponúkli občanom ucelenú predstavu komplexnej spoločenskej reformy. Ľudia tomu hlbšie nerozumeli, ale to nie je ich chyba. Problém je v tom, že sa nenašla ľavicová politická sila, ktorá by bola schopná rovnako zrozumiteľne a teda dôveryhodne prezentovať inú koncepciu komplexnej spoločenskej reformy, alebo aspoň tú pravicovú podrobiť zrozumiteľnej kritike. V žiadnom štáte, ani v ČR, nefungujú verejné veci k spokojnosti väčšiny a niektoré procesy, ako globalizácia, starnutie obyvateľstva a ďalšie, budú túto nespokojnosť prehlbovať. Ak teda nechcete, aby sem prišiel niekto dobre podkutý a zaplatené medzinárodným kapitálom a presadil to, čo som 20 minút kritizoval, musíte mať pripravenú vlastnú predstavu ako a kam má smerovať štát, vlastné odpovede na horúce spoločenské, ekonomické, sociálne, či ekologické problémy. To je jediná šanca, aby ste nemuseli chodiť do zahraničia s varujúcimi prezentáciami, akou bola táto.
Ďakujem za pozornosť.

Braňo Ondruš

{moscomment}

• < Předchozí
• Další >